Ja v skutočnosti poviedky vôbec nepíšem, no vlastne ja nepíšem nič. To len som bol opäť raz v takom duševnom rozpoložení, potreboval som dostať pocity von a tak som len tak začal písať. A výsledkom toho je tento lyrický zjav. Možno sa vám to bude zdať ako úplná blbosť, možno nie, neviem a práve preto to sem dávam. Preto píšte všetko čo vás bezprostredne po prečítaní napadne. Ešte som to neukazoval nikomu a vlastne aj ja sám som to po sebe čítal hádam len raz alebo dva krát. Keď tak by som ešte prípadným záujemcom mohol odporučiť hudbu z webu: narconomicon.kyberpunk.org, pri ktorej to celé vzniklo.
Túto poviedku som uverejnil na Scifi.sk 8.12.2005, bola to moja prvá poviedka uverejnená na internete. Dlhšie ležala u mňa na disku, ani neviem prečo ma vtedy napadlo ju tam dať, pretože pôvodne som ju nechcel ukazovať nikomu...
Stál som pre oknom, a rozmýšľal. Zrazu som pochopil že je všetko inak. Že všetko čomu som do vtedy veril, všetko čo som videl a počul, všetko o čom som pochyboval, všetko bolo inak. Tak ale kto som? Pýtam sa neba. A čo tu robím? Tak sám, len ja. Načo? Pýtam sa.
Letím vzduchom. Dostávam sa na miesta, kde nikto nikdy predo mnou nebol. Alebo tu boli všetci. Len ja nie. Ale idem ďalej, tento kraj poznám, často som ho videl vo snoch. A je tu ona. Má krásny biely závoj a svetlé, do chuchvalca uviazané vlasy. Niečo sa jej pýtam. Ona my odpovedá. To čo počujem ma zneistí. Som to ja? A si to ty? Nie, ale vôbec. To len pri svojej ceste vzduchom som náhodou zahliadol dve mušky, ako sa naháňajú okolo sladkej šťavy.
Opäť som vo svojej izbe. Ťukám do klávesnice, snažím sa nemyslieť na nič. Ale tie predstavy sa opakujú. Nemôžem ich vyhnať z hlavy. Čo som zažil ma zmenilo, Nikdy som to nemal zistiť. Vravím si. Ale nemyslím to tak.
Tá tvár sa mi vracia. Vynára sa z monitora a pohlcuje ma. A ja opäť snívam. Alebo bdiem? Hm, paradox. Ako to preboha ja môžem rozoznať. Prečo mám veriť tomu čo mi podstrkuje mozog, tá sústava hmoty, ktorá vznikla, a vyvinula sa na Zemi, ako mu veriť, keď v živote ani len nevidel skutočný svet. Ale ja áno.
Stál som tu. Stál som tu a rozmýšľal. Ako sa mám vyrovnať s tým, že nič z toho čo som zažil sa nikdy nestalo, že nikto koho som poznal neexistoval. Ako sa s tým mám vyrovnať. Až teraz som to pochopil. Že žijem v tom najhoršom väzení. Vo väzení bez hraníc, bez obmedzení, kde si môžem robiť čo chcem. Som uväznený vo vlastnej realite. Čo len môže byť horšie ako väzenie bez hraníc, lebo kde nie sú hranice, nieto východu.
Všetko čo vidím, všetko čo cítim je tu iba odrazom mňa samého. Ten kameň na ceste je tam len preto že ja som tak. Som ten kameň, som každý človek, vec a miesto. Som vietor, voda i vzduch. To všetko pochádza z mojej hlavy. Aký nádherný musí byť skutočný svet. Svet v ktorom sú veci aké si nedokážem predstaviť, predstavy aké moja myseľ nedokáže vytvoriť, to tu nikdy nezažijem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára