Chodil som po chodbách tej budovy niekoľko hodín. Prezrel som každú miestnosť, každý kút. Po čase ma napadlo vyjsť von. Chodil som po uliciach, vchádzal som do domov, butikov, nákupných centier. Prezrel som kostoly, nemocnice. No nikde som ju nemohol nájsť. Nestretol som jediného človeka, ktorého by som sa mohol opýtať, kde ju mám hľadať.
Niekedy pršalo, raz som dokonca videl sneh, no väčšinou svietilo Slnko. Svet som postupne poznal celý naspamäť. Neverím, že by tu ešte existovalo miesto, kam by som sa nepozrel. Prešiel som ho snáď tisíc krát. Prázdne mestá, ulice, izby. Nikde ani jediná stopa po mojej láske. Iba ten lístok. Už ani neviem keby to bolo. V jednom z miest, v škole v lavici som našiel papierik s jej menom. Stálo na ňom: „Navždy tvoja... Emily.“ Bol to koniec listu. Ten papierik odtrhol z jej listu pre mňa. Cítim z neho jeho vôňu. No keby mi ho nepodstrčil, dodnes si nespomínam ani na jej meno.
Emily. Moja láska. Aká prenádherná musíš byť. Ako túžim znovu ťa vidieť. Pripomenúť si tvoju tvár. Dotknúť sa tvojich vlasov. Privoňať k tvojej pokožke. Koľko svetov ešte budem musieť prehľadať, aby som ťa našiel? Koľko brán budem musieť odomknúť, kým sa dostanem k tej jeho. Prečo mi ťa vzdal?
Keď už som stratil i poslednú štipku nádeje, že sa odtiaľto niekedy dostanem, keď večnosť a dobu, ktorú som tu strávil, som už prestal rozlišovať, keď už som naspamäť poznal každý kameň, steblo trávy i zrnko piesku tohto sveta, keď som posledné storočia preležal tvárou zaborenou do zeme niektorej krajiny, v ruke zvierajúc lístok s jej menom, vtedy som, ako už toľko krát, začul jeho smiech. Jeho kroky v diaľke. Cítil som ho. V okamihu som bol na nohách, no i tak, kým som sa stihol otočiť, svet sa začal rozpadať. Zem sa roztriasla. Skôr, ako môj zrak popadol na jeho tvár, prepadol som sa pod zem.
Padal som tak dlho. Až keď pád už prestal byť pre mňa neprirodzeným, až keď som si ho celkom prestal uvedomovať, prišiel náraz. Prach, ktorý sa rozvíril, oslepil moje oči a hluk prehlušil všetko, čo by som inak zreteľne počul. Pomaly som dvíhal tvár zo zeme. Rukami som sa podoprel a kľakol si na kolená. Vtom začal fúkať oproti mne silný vietor. Niekoľko metrov ma niesol so sebou, kým moje ruky našli na zemi kameň, ktorého sa mohli zachytiť. Vietor istý čas neprestával, no odrazu všetko stíchlo.
Kľačiac na zemi, mohol som sa teraz rozhliadnuť okolo seba. Veľa som nevidel. Bol som na akomsi ostrovčeku uprostred nekonečnej prázdnoty. „Kto vie, ako dlho by som ešte bol padal, keby sa mi nepodarilo doňho naraziť.“ Preblyslo mi hlavou. Kľačal som tu takto istý čas. Lístok som ešte vždy zvieral v ruke a neustále som opakoval jej meno. Emily. Emily. Emily.
Hľadiac do zeme, dotkol sa môjho tela jemný závan jeho dychu. Stál priamo predomnou. Už nebolo nič, čo by mi zabránilo ho uvidieť. Čas, po ktorý sa predomnou ukrýval, rovnal sa večnosti môjho bytia. A nič mu nebránilo pokračovať v tom naveky. No teraz, v tejto chvíli sa postavil predomňa, aby mi umožnil pozrieť sa naňho. Zmeravel som. Celé hodiny som sa nedokázal ani pohnúť. Až potom som začal pomaly dvíhať zrak. Zazrel som podrážky jeho topánok. Kdesi v sebe som našiel zvyšky dávnej odvahy. Tej, ktorá mi umožnila dodržať svoj sľub a dostať sa až sem. Videl som jeho šaty. Mal čierny plášť, na nohách tmavé, stredne vysoké čižmy. Videl som jeho ruky. Tak jemné. Nikdy som nič tak jemné nevidel. Môj pohľad zastal tesne pod jeho tvárou. Pripomenul som si jej meno. Pripomenul som si, ako veľmi ju milujem. Pevne som zovrel lístok s menom, ktorý mi nechal. Zdvihol som zrak a pozrel sa mu do tváre.
Keď som ju zbadal, na okamih som sa nemohol nadýchnuť. Nespomínal som si, ako sa volám, kto som a prečo som tu. Keď som uvidel jeho tvár, bielu ako sneh a jemnú ako zamat, oči a vlasy čierne ako uhoľ, slzy my vytryskli z očí a stekali po tvári, až som ich musel zotrieť rukou. Stačila však krátka chvíľa a z mojej mysle opadol opar zabudnutia. V tom sa na mňa pozrel. Nejaký čas sme hľadeli jeden druhému do očí. Po istej dobe si moje telo privyklo na ten pohľad a moja myseľ sa postupne očisťovala. Vybavoval som si spomienky, tak staré, že celé tisícročia som si na ne nespomenul ani raz. Spomenul som si na svoje meno. Spomenul som si pôvod toho pocitu, ktorý mi po celú tú dobu nedovolil vzdať sa. Spomenul som si na všetko, čo ma viedlo k tomu, aby som sa dal na túto cestu.
Ako sme tak hľadeli na seba, moje pery sa zľahka rozochveli. Pomedzi slzy tečúce dolu po tvári sa mi z úst nesmelo vydralo krátke a tiché slovo. Dôvod, prečo som prišiel až sem.
„Prečo?“
„Prečo?!?“ Zopakoval som svoju otázku. „Prečo si mi ju vzal?“
Pristúpil o krok bližšie ku mne a prehovoril. „Milovala ťa celým svojím telom i dušou. No boli ste takí rozdielni. Už to viac nemohla zniesť a ja som sa nemohol pozerať, ako sa trápite. Preto som si ju vzal k sebe. No ani ja som nevedel, že vaša láska je až taká silná. Ani mne sa ju nepodarilo rozdeliť.“
„Vráť mi ju. Dovoľ mi ju opäť vidieť. Dovoľ nám byť spolu.“
„Dlho som bol hluchý k tvojim prosbám. Hovoril som si - čo by sa zmenilo? Skôr či neskôr by si ju opäť spravil nešťastnou, alebo ona teba. No pochopil som, že som sa mýlil. Potom, ako si za mnou prišiel, nechal som ťa prežiť tie najhroznejšie muky, no ti si sa nevzdal. Po nich som ti ponúkol najkrajšie slasti, aké som mohol, no odmietol si ich. Nechal som ťa putovať tak dlho, že si zabudol na všetko, čo kedy bolo, no i tak si ju neprestal milovať.
A ona? Zahrnul som ju bohatstvom, krásou a láskou, no ona i tak nebola šťastná. Pochopil som, že ona nikdy nebude šťastná, bez teba.
Obaja ste dokázali, že obetujete všetko pre svoju lásku. A i keď medzi vami bolo viac smútku ako radosti, vaša láska pretrvala. Vystavil som vás tým najťažším skúškam a vy ste obstáli. Buďte teda svoji na veky. Máte moje požehnanie, moju ochranu a môj obdiv.“