Niekedy máme pocit, že všetko, o čo sme sa snažili, za čím sme šli, kvôli čomu sme si odopierali a na čo sme sa pripravovali, vlastne nemá väčší význam ako jeden šťastný moment, ktorý sa nám počas tohto snaženia, len tak mimochodom, podarilo zažiť.
Niekedy sa stane, že sa nám zdá, ako keby na ničom, čím vyplňujeme dni svojho života vlastne takmer vôbec nezáležalo. Že vlastne je celkom jedno, akú profesiu vykonávame, akú študujeme školu, v akej posteli spávame a čo nás prepravuje do nášho cieľa, ale že všetko, na čom kedy záležalo, boli momenty šťastia niekde medzi tým všetkým, a že sú to tieto momenty, ktoré rozlišujú medzi šťastným životom a utrpením.
Momenty takéhoto precitnutia netrvajú dlho. Uvedomíme si to, potešíme sa, možno sklameme no o pár minút upadneme späť do cyklu aktivít, oddychu, potešení a strádaní, na ktorý sme zvyknutí a v ktorom sa cítime bezpečne.
Čo s tým robiť? Treba vôbec niečo? Myslím si, že nie. Myslím si, že chcem žiť. Myslím, že pre tie šťastné momenty, ktoré vyplňujú čas na tejto zemi, sa oplatí tráviť väčšinu života v mechanickom kolobehu, pre tie šťastné chvíle sa to oplatí, a ešte pre chvíle ako je táto, chvíle uvedomenia si.