Trochu mi to tu mrzne tak prinášam krátky nočný dialóg na motíve skutočných dialógov medzi autorom a ehm.. ním samým...
"Predstavuješ si niekedy smrť, Winston?"
"Neustále. Predstavujem si, ako padám z veľkej výšky na zem. Približuje sa oveľa pomalšie ako by si človek pomyslel. Nakoniec dopadnem. Dunivý náraz. Predstavujem si, ako pomaly strácam vedomie. Ako keď ti berú krv v transfúznej stanici a ty to prestaneš zvládať. Necítim bolesť. Ani strach, či zvedavosť. Za chvíľu cítim pokoj, ale aj ten je len dočasný. Nakoniec sa všetky moje pocity rozplynú a moje myslenie prestáva existovať. No nezmizne. Samo o sebe už nie je, no nie je to ani koniec. Nie je viac možné opísať, čo cítim, lebo "ja" sa stalo minulosťou. Teraz sa javí ako dočasná klietka, zákerná no nevyhnutná. Tak obmedzená, tak sama."
"Myslíš, že je to Boh?"
"Kto je to Boh? Ak Boh je všade okolo nás, ak vzduch, voda a zem je Boh, ak som Boh ja a ty a my všetci a všetko to, čo je mimo nášho chápania a čo zostane človekom naveky nepoznané, ak všetko toto je Boh, tak áno. Je to Boh."
"Čo ak smrť znamená koniec?"
"Ak je to tak, nikdy sme neexistovali. Ak by bolo toto všetko, čo máme, tak vlastne nemáme vôbec nič a rozdiel medzi 10 rokmi života a 100 nie je významnejší než prach."
"Jediné, čo vieme s istotou je, že nevieme vôbec nič. Jediné, o existencii čoho nepochybujem, som ja sám a čím dlhšie si nad tým lámem hlavu, tým menšiu istotu mám i v toto jediné."
"Iba nekonečný život dáva tomuto celému zmysel. Nič iné. A teda viera v logičnosť univerza je jediné, čo nám zostáva. Viera. Oh, aká chabá to útecha!"