Už to nebol ten urastený chalan, akého poznala pred rokmi. Mal sotva 60 kilov a riedke, polámané vlasy. Staré šaty, snáď tie isté, čo nosil ešte keď boli spolu. Keď sa zhovárali, snažil sa pôsobiť čo možno najpriateľskejšie, no ona sa cítila ako keby sa po celý čas díva za ňu. Akoby to nebola ani ona, s kým sa rozpráva. Ani by jej nebol podal ruku, keby mu ju sama neponúkla. Jeho ruka sa chvela a keď ju trochu viac stlačila, uvedomila si, že je to len kosť potiahnutá kožou. Už sa viac neovládla, pozrela do jeho prázdnych, neprítomných očí a opýtala sa: „Čo sa to s tebou stalo? Ako si sa mohol za tých pár mesiacov takto zmeniť?“
Evidentne znervóznel. Nasilu sa, akoby pousmial. „O čom to hovoríš? Asi sa ti len niečo zdá..“ Stúpil si bližšie k dverám. Pokúsila sa dotknúť jeho tváre. Trhlo ním. Odstrčil jej ruku a vybehol von. V behu ešte počul, ako za ním niečo kričala. Ale čo to bolo, už nerozumel. Pár hodín ho držala úzkosť z tohto zážitku, no prešlo to a vrátil sa do stereotypu, ktorým žil posledné mesiace.
Keď od neho odišla, jeho život sa akoby zastavil. „Robím to pre nás.“ hovorila. „Ver mi, neboli by sme spolu šťastní, viac a viac by sme sa trápili, raz by nás to pohltilo...“ Neovládol sa a hodil poloprázdny pohár o stenu. „Aké pre nás?!?!?! Urobila si to len pre seba! Nebola si dosť silná... Nie pre nás... Nie pre mňa. Aký už je toto život? ...Aký už je to život..? Život bez teba...“ Odpil si z fľaše, keďže pohár pred chvíľou zničil. S črepmi sa neobťažoval.
Keď odišla, život sa zmenil na prežívanie, bdenie na bolesť. V škole už asi mesiac nebol. A doma sa tiež neukázal. Dni trávil v internátnej izbe, len čo občas zašiel do nejakého podniku, väčšinou sám, alebo len do obchodu po alkohol či cigarety, po jedlo zriedka. Väčšinu dňa spal. Spánok, to bolo zabudnutie. Na chvíľu na ňu nemyslieť. No ani keď bdel, nebol celkom hore. Ležal na posteli, hľadel z okna, výnimočne sa po nociach prechádzal mestom. S ľuďmi sa stretával čo možno najmenej.
Celé dni myslel len na ňu. Na spoločné chvíle. Dobré aj zlé. Na dotyky. Na rozhovory. Na hádky. Tie nekonečné hádky. A na smrť. Predstavoval si, ako umiera. V hlave si prechádzal všetky možnosti. Znovu a znovu. V poslednej dobe sa pri prechádzkach sa vždy vydal ponad most. Zastavil sa na ňom a hľadel na búriacu rieku pod ním. Vracal sa tam stále častejšie.
Vyplavila ho rieka niekde za mestom pár dní na to, ako sa spolu stretli. O ďalších pár dní sa o tom dozvedela i ona. Niekoľko jeho priateľov vedelo, že sa rozišli a povedali jej to. Odkedy sa naposledy stretli, veľa krát mu volala, no neodpovedal. Myslela si, že o ňu už stratil záujem. "Prečo? Prečo to urobil? Prečo teraz?" Kládla si znova a znova tie otázky bez odpovede. „Počúval ma vôbec, keď sme sa stretli?“ Pýtala sa sama seba. „Nepočul, keď som za ním volala? Milujem ťa. Len teba. Odpusť mi, prosím! Začnime znovu...“
