Mindwalk

Trochu mi to tu mrzne tak prinášam krátky nočný dialóg na motíve skutočných dialógov medzi autorom a ehm.. ním samým...

"Predstavuješ si niekedy smrť, Winston?"

"Neustále. Predstavujem si, ako padám z veľkej výšky na zem. Približuje sa oveľa pomalšie ako by si človek pomyslel. Nakoniec dopadnem. Dunivý náraz. Predstavujem si, ako pomaly strácam vedomie. Ako keď ti berú krv v transfúznej stanici a ty to prestaneš zvládať. Necítim bolesť. Ani strach, či zvedavosť. Za chvíľu cítim pokoj, ale aj ten je len dočasný. Nakoniec sa všetky moje pocity rozplynú a moje myslenie prestáva existovať. No nezmizne. Samo o sebe už nie je, no nie je to ani koniec. Nie je viac možné opísať, čo cítim, lebo "ja" sa stalo minulosťou. Teraz sa javí ako dočasná klietka, zákerná no nevyhnutná. Tak obmedzená, tak sama."

"Myslíš, že je to Boh?"

"Kto je to Boh? Ak Boh je všade okolo nás, ak vzduch, voda a zem je Boh, ak som Boh ja a ty a my všetci a všetko to, čo je mimo nášho chápania a čo zostane človekom naveky nepoznané, ak všetko toto je Boh, tak áno. Je to Boh."

"Čo ak smrť znamená koniec?"

"Ak je to tak, nikdy sme neexistovali. Ak by bolo toto všetko, čo máme, tak vlastne nemáme vôbec nič a rozdiel medzi 10 rokmi života a 100 nie je významnejší než prach."

"Jediné, čo vieme s istotou je, že nevieme vôbec nič. Jediné, o existencii čoho nepochybujem, som ja sám a čím dlhšie si nad tým lámem hlavu, tým menšiu istotu mám i v toto jediné."

"Iba nekonečný život dáva tomuto celému zmysel. Nič iné. A teda viera v logičnosť univerza je jediné, čo nám zostáva. Viera. Oh, aká chabá to útecha!"

I can't live without you

Trochu kratšia poviedka. Je trochu iná ako tie predošlé. Chcelo sa mi písať o láske, tak som o nej napísal. No a ktorá láska je silnejšia ako tá tragická?


Milujem ťa. I can't live without you! Nemôžem bez teba žiť! Nemôžem bez teba žiť! Chcem aby to tak nebolelo. Čo mám urobiť, aby to prestalo? Posunul som hodinovú ručičku o jednu hodinu naspäť. Pred jednou hodinou si bola ešte moja a teraz si...
...mŕtva!

Milujem ťa. Milujem ťa až za hrob. Oslobodila si ma! Vyliečila si ma z tej smiešnej posadnutosti žitím. Dnes sa opäť stretneme. Opäť ti poviem do očí, you are my love! Moja láska si ty. Only you I love. Milujem ťa.

Čakal som tak dlho. I can't live without you! Zomieram. Opäť sa stretneme. Počkaj ma tam, už som na ceste. Vidím smrť idúc si po mňa v čiernom závoji postriekanom krvou. Teším sa na ňu. Zasmejem sa jej do očí láska, počuješ?!?

Nič som necítil, keď si odišla. Od tej chvíle som už nepocítil žiadny pocit. Aký smiešni sú mi teraz všetci ľudia. Smejem sa im. Sú tak hlúpo posadnutí niečím, čo im snáď ani nikdy nepatrilo. Aká smiešna mi je tá ich posadnutosť životom. Teším sa na smrť, láska.

Si moja jediná láska. Sme jedno telo a jedna duša, spomínaš ši? Nikdy sa nesmieme rozdeliť. Nikdy! O chvíľu som pri tebe. Vydrž ešte. Už som skoro tam. Cítim smrť. Prenikla do môjho krvného obehu. Prúdi do celého tela. Ešte chvíľu a opäť sa stretneme. Nikdy ťa nenechám samú.

Vôbec to nebolí. Guľka ma len škrabla. Nič som necítil. Iba vietor na tvári. Padám tak rýchlo. Ó láska, to je nádhera! I wish you were here. Keby si to tak cítila. Nikdy som nič krajšie nezažil. Aká slastná je cesta k tebe, láska. Aké nádherné je umierať pre teba.

Oh! Videla si to! Náraz o chodník ma vymrštil z tela ako blesk! Pozerám sa naň z výšky druhého poschodia. Už sa pri ňom zbiehajú zvedavci. Čo ich na tom tak fascinuje? Čo tak láka ľudí na umieraní? Teraz na tom už nezáleží. Idem za tebou. Som skoro tam. Cítim tvoju vôňu. Už ťa takmer vidím. Milujem ťa, láska.

Ahoj láska. Dávno sme sa nevideli. Chýbala si mi. Chvejem sa, keď ťa takto vidím. Zmenila si sa. Prečo nič nehovoríš? O bože, ako si mi chýbala. Chcem ťa objať. Láska! Stalo sa niečo? Čo to robíš? Pusti ma! Nechaj....!

Odrazu som niekde inde. Nebola to ona. Všetko bolo inak. Nikdy to nebola ona. Zničila ma vlastná predstava. Z jednej ilúzie som sa iba premiestnil do inej. Zabil som sa kvôli sebe samému, kvôli preludu. Ale ten prelud bol to najkrajšie, čo som v živote mal...

Mesto na konci sveta

Po dlhšej dobe som mal opät náladu na písanie. Tým čo sa páčili predošlé moje poviedky, sa to asi nebude. Tým ktorým sa nepáčili, sa to tiež asi páčiť nebude. Ani mne sa to nepáči. Je mi to jedno. Všetko je na nič.


V posledných dňoch sa mu už hnusilo v podstate všetko. Hnusil sa mu jeho vlastný dych, vietor narážajúci do múrov ošarpaných budov, triaslo ho na celkom tele keď počul neznesiteľné škrípanie bŕzd rýchlovlaku pred každou bezvýznamnou zastávkou. Dávno sa ľuďom nepozeral do tváre, pri pohľade na nich sa v ňom iba umocňoval hnus z vlastnej existencie. Nežil už pre nič. Nechcel pre nič žiť. Nežil, iba prežíval deň za dňom v neustálom drogovom a alkoholickom opojení, únave, vyčerpanosti a beznádeji. Prežíval v tomto meste ako cudzinec ktorý omylom zablúdil, nič netušiaci a istý si len jedinou vecou, že sa narodil to toho nesprávneho sveta, že je tu určite iba omylom, hľadajúci otázku prečo práve on, prečo sa musel narodiť, hľadajúci neexistujúcu otázku, kto je za to zodpovedný.

Vystúpil z vlaku existencia a zamieril do baru Beznádej. Svoje na kosť vychudnuté, absolútnym vyčerpaním trpiace telo zložil pred bar. Očami čiernymi a prázdnymi ako jeho duša sa na okamih pozrel na barmana a hneď znovu zvesil hlavu na plecia. O chvíľu pred ním na barovom pulte ležal pohár vodky, inhalačný sprej a niekoľko náplní najnovšieho supermodelu známej drogy. Obrátil do seba pohár a načiahol ruku po drogách. Barman mu ju chytil a pozrel do zničenej, ako stena bielej tváre. Muž vytiahol z vrecka na bunde peniaze, položil ich na bar, vzdal sprej, náplne, vstal a odišiel do zadnej miestnosti. Zvalil sa medzi kartóny a prázdne fľaše, roztrasenou rukou natlačil náplň do inhalátora a zhlboka sa nadýchol ako si vstrekol drogu do úst. Sprej mu vypadol z ruky a na okamih jeho oči zahalil čierny sen. No ihneď ako príznaky trochu opadli a znova vládal v ruke udržať sprej doplnil svoje telo zvyškom obsahu náplne. „Jedna bombička je vraj určená na 4 až 6 dávok“, tvrdil barman ktorý medzi časom postával vo dverách. Muž niečo nezrozumiteľne zamrmlal, barman ho chytil a zadným vchodom vyniesol z baru. „Pochop ma Dave, už tak pre teba robím ažaž, nechcem mať v bare zasa nejaké úmrtia, posledné čo potrebujem je dostať sa do pozornosti mužom zákona.“ Vošiel dnu a zabuchol za sebou dvere. Muž už dávno nerozlišoval čo je realita a čo nie, ťažko by to niekto ešte dokázal po toľkých sedatívach čo v posledných mesiacoch bral. Rozhliadal sa okolo seba, potom sa oprel o stenu, vytiahol novú náplň, vsunul ju do spreja a celú ju vyprázdnil do svojich úst. Zvalil sa na zem a omdlel.

O dve hodiny sa prebral asi o dvadsať metrov ďalej bez bundy a bez drog. Po chvíli sa postavil na nohy a prešiel pár blokov. Pár pekne hnusných blokov. Na okamih s pomedzi mrakov vyšiel mesiac, aby ho o pár minút opäť zahalil kúdol dymu z miestnych tovární. Začalo pršať. Studený a kyslí dážď mu stekal po tvári a po tele. Nemal bundu a triasol sa zimou. V stave v akom bol to ale aj tak vôbec nevnímal. Pomyslel si že určite teraz niekedy doma obyvatelia sledujú predpoveď počasia v ktorej televízia varuje občanov pred ďalším kyslím dažďom a odporúča im nevychádzať z domu pokým neprestane pršať. Od kyslého dažďa mal muž dávno úplne zničené vlasy a podráždenú pokožku.

Zastavil sa na moste nad diaľnicou vedúcou stredom mesta. Rozhliadol sa okolo a pohlcoval tú neskutočnú veľkoleposť. Mohol sa pozrieť ktorýmkoľvek smerom no aj z najväčšej diaľky kam ešte mohol dovidieť svietili len ďalšie pouličné svetlá, neónové reklamy, týčili sa obrovské mrakodrapy nad ktorými visel závan všadeprítomného smogu. Chcel strašne kričať. Len akosi nevedel prečo. Milióny ľudí v miliónoch bytov s miliónom problémov a miliónom osudov boli nekonečne bezvýznamní z tohto miesta. Milióny z nich nikdy nestretne, milióny osudov sa nedozvie a nemajú pre neho žiadny význam. Nemajú žiadny význam pre toto mesto. Žije svojim životom, žije z nich a pre nich, no ani jeden nemá preň žiadny význam. Vyrábaj a kupuj. Moloch spoločnosti ich vysaje až na kosť a odhodí ako prázdnu plechovku. A on chcel kričať. Len akosi nevedel prečo. Aký by to malo zmysel?

Za dverami trinástej komnaty

Tento krát už je tu aj trocha epiky, ale bohužial na úkor formy. A dokonca som si už po sebe aj pár krát prečítal a trocha opravil, ale na druhej strane nevznikala za takých špecifických okolností ako minule, možno to preto nebude ono. Veď posúďte sami.


Vlastne už bol neskorý večer, keď prišiel domov. Nechodil tam často. Načo aj, tá zatuchlá diera bola dobrá akurát na to aby tu občas prespal, a ešte na rozjímanie, práve tomu sa venoval v poslednej dobe čoraz častejšie. Zožieralo ho to. Nemohol prestať myslieť na to čo videl onen večer. Premietal si to v hlave znovu a znovu. Preberal si to zo všetkých strán a stále viac mu dochádzala tá strašná pravda. A pri tom stačilo tak málo, keby len nebol poslúchol toho žobráka, vôbec tam nemusel chodiť, stačilo sa otočiť a ísť domov, a na všetko zabudnúť. Ale jeho zvedavosť bola silnejšia, túžba poznať pravdu ho tam zatiahla a on nedokázal odolať. Teraz už nebolo cesty späť. Aj keby chcel, aj tak by nemohol zabudnúť, nemohol by to proste ignorovať a tváriť sa akoby sa nič nestalo. Nič už viac nebolo ako pred tým. Svet, ako ho poznal, sa mu rozplynul pred očami ako hustá hmla ktorá pomaly ustupuje a odhaľuje čo celý čas skrývala. "Čo bude ďalej?" Preblyslo mu hlavou už snáď po stý krát. Otvoril fľašu a nalial si ďalší pohárik. Sadol si do kresla a znova sa ponoril do myšlienok. Znovu myslel na ten deň.

Akoby už od rána tušil že niečo nie je v poriadku. A tie zhody náhod, ako by ho každá z nich viedla bližšie a bližšie k tomu oslepujúcemu poznaniu. Človek ktorý si prisadol v metre, žena predávajúca na rohu noviny, všetko ho to viac a viac znepokojovalo a on vôbec netušil prečo. Už keď ráno prišiel do práce, všetko bolo také isté, a pri tom v niečom iné. Nikoho si celý deň nevšímal, rovnako ako vždy, a s výnimkou niekoľkých súrnych zásielok ho aj všetci ostatní nechali na pokoji.

Po práci zašiel do metra. Niekedy sa metrom vozil po meste aj celé hodiny a sledoval ľudí ako nastupujú a vystupujú. Skúšal si predstavovať na čo asi myslia, kam asi idú a prečo. V ten večer ho upútala tvár starej ženy. Nevedel prečo, nebolo na nej nič zvláštne, nič neobvyklé. Teda nič čo by vedel pomenovať. Ale niečo ho nútilo nespustiť z nej oči. Keď na ďalšej zastávke vystúpila, zvedavosť ho celkom premohla a vybral sa za ňou. Držal si odstup, nechcel ju vyrušiť. Žena vyšla z metra a šla pozdĺž hlavnej ulice. Šla tak vznešene, ako to nikdy predtým nevidel. Ako by to ani nebola chôdza, ale vznášanie sa. V tom ho celkom striaslo. Žena nečakane prudko zabočila a stratila sa v úzkej uličke. Na opatrnosť viac nedbal a rozbehol sa za ňou. Ulička sa zdala byť prázdna. Zastal a rozhliadal sa okolo, nevedel čo má robiť ani kde ju hľadať. Vtedy zbadal ako sa oproti nemu z hmly vynorila postava. Rozbehol sa. Bol to žobrák, no skôr ako sa ho stihol čokoľvek opýtať, začul: "Nehľadáš ju, nie je dôležité kto je alebo kde, hľadáš odpoveď, prečo je dnešok taký zvláštny, prečo si tu a prečo si to ty. Presvedči sa sám." A on sa presvedčil.

"Chodba bola prázdna, lemovaná radom blikajúcich neónových svetiel. Bežal som. Bežal som ako som len vládal. Po nejakej chvíli som sa dostal k dverám. Panicky som ich otvoril a vbehol dnu. A vtedy som sa tam dostal. Ocitol som sa na tom najstrašnejšom mieste. Stačilo sa niekoľko krát rozhliadnuť po miestnosti, a všetko bolo zrazu jasné. Všetko to do seba odrazu tak hrôzostrašne zapadalo a ja som nedokázal pochopiť ako to že som si nič až doteraz nevšimol. Celý čas som to mal predsa priamo pred očami. Každý to vidí, a nikomu ešte nič nedošlo! Našiel som čo som hľadal, áno, našiel som úplne všetko. Keby som len nikdy......" Myšlienky mu v hlave plynuli ako diaľnica farieb a on ich nevedel zastaviť. A ďalší drink to len zhoršil.

Opäť si nalial. Nespomínal si už, koľkým drinkom zapil krabičky liekov, ani koľko ich ešte vypil po tom. Ale muselo to byť veľa. Mal pocit že sa stráca vo vlastnom tele. Už ho vôbec necítil. Poloprázdny pohár spadol na zem a rozbil sa. Sledoval ako sa alkohol rozlieva po podlahe a obteká jeden po druhom kúsky skla ktoré ešte pred chvíľou boli pohárom. Tešil sa, že konečne na všetko zabudne. Že už je koniec. Ako veľmi sa mýlil.

Stál som pred oknom

Ja v skutočnosti poviedky vôbec nepíšem, no vlastne ja nepíšem nič. To len som bol opäť raz v takom duševnom rozpoložení, potreboval som dostať pocity von a tak som len tak začal písať. A výsledkom toho je tento lyrický zjav. Možno sa vám to bude zdať ako úplná blbosť, možno nie, neviem a práve preto to sem dávam. Preto píšte všetko čo vás bezprostredne po prečítaní napadne. Ešte som to neukazoval nikomu a vlastne aj ja sám som to po sebe čítal hádam len raz alebo dva krát. Keď tak by som ešte prípadným záujemcom mohol odporučiť hudbu z webu: narconomicon.kyberpunk.org, pri ktorej to celé vzniklo.

Túto poviedku som uverejnil na Scifi.sk 8.12.2005, bola to moja prvá poviedka uverejnená na internete. Dlhšie ležala u mňa na disku, ani neviem prečo ma vtedy napadlo ju tam dať, pretože pôvodne som ju nechcel ukazovať nikomu...

Stál som pre oknom, a rozmýšľal. Zrazu som pochopil že je všetko inak. Že všetko čomu som do vtedy veril, všetko čo som videl a počul, všetko o čom som pochyboval, všetko bolo inak. Tak ale kto som? Pýtam sa neba. A čo tu robím? Tak sám, len ja. Načo? Pýtam sa.

Letím vzduchom. Dostávam sa na miesta, kde nikto nikdy predo mnou nebol. Alebo tu boli všetci. Len ja nie. Ale idem ďalej, tento kraj poznám, často som ho videl vo snoch. A je tu ona. Má krásny biely závoj a svetlé, do chuchvalca uviazané vlasy. Niečo sa jej pýtam. Ona my odpovedá. To čo počujem ma zneistí. Som to ja? A si to ty? Nie, ale vôbec. To len pri svojej ceste vzduchom som náhodou zahliadol dve mušky, ako sa naháňajú okolo sladkej šťavy.

Opäť som vo svojej izbe. Ťukám do klávesnice, snažím sa nemyslieť na nič. Ale tie predstavy sa opakujú. Nemôžem ich vyhnať z hlavy. Čo som zažil ma zmenilo, Nikdy som to nemal zistiť. Vravím si. Ale nemyslím to tak.

Tá tvár sa mi vracia. Vynára sa z monitora a pohlcuje ma. A ja opäť snívam. Alebo bdiem? Hm, paradox. Ako to preboha ja môžem rozoznať. Prečo mám veriť tomu čo mi podstrkuje mozog, tá sústava hmoty, ktorá vznikla, a vyvinula sa na Zemi, ako mu veriť, keď v živote ani len nevidel skutočný svet. Ale ja áno.

Stál som tu. Stál som tu a rozmýšľal. Ako sa mám vyrovnať s tým, že nič z toho čo som zažil sa nikdy nestalo, že nikto koho som poznal neexistoval. Ako sa s tým mám vyrovnať. Až teraz som to pochopil. Že žijem v tom najhoršom väzení. Vo väzení bez hraníc, bez obmedzení, kde si môžem robiť čo chcem. Som uväznený vo vlastnej realite. Čo len môže byť horšie ako väzenie bez hraníc, lebo kde nie sú hranice, nieto východu.

Všetko čo vidím, všetko čo cítim je tu iba odrazom mňa samého. Ten kameň na ceste je tam len preto že ja som tak. Som ten kameň, som každý človek, vec a miesto. Som vietor, voda i vzduch. To všetko pochádza z mojej hlavy. Aký nádherný musí byť skutočný svet. Svet v ktorom sú veci aké si nedokážem predstaviť, predstavy aké moja myseľ nedokáže vytvoriť, to tu nikdy nezažijem.

Prečo píšem tento blog...

Chvíľu som zvažoval, či si založiť blog alebo nie (zvažoval som aj stránky, bohužiaľ ich neviem robiť, tak z toho nejak zišlo :). Už dlhšie som pociťoval nutkanie začať sa nejakým spôsobom prejavovať na internete a tak som sa do toho pustil. Na tomto blogu by som chcel uverejňovať svoje mimoriadne zriedkavé literárny výtvory. Doteraz boli tri na servery Scifi.sk, nakoľko vlastne ani nejde o scifi a celkove som nemal s tým serverom veľmi dobré skúsenosti, rozhodol som sa vytvoriť si pre ne vlastný priestor na internete.

Frekvencia písania poviedok je u mňa viac než mizerná. Nečakám, že by sa tu malo niečo objavovať častejšie, ako niekoľko krát do roka. Ak by napriek údesnej kvalite mojich diel a ešte horšiemu aktualizovaniu tohto blogu mal oň záujem, myslím, že by bolo celkom fajn ak by ma malo pár ľudí aspoň vo svojej rss čítačke. Predsa nevidím veľký význam v tom robiť blog len pre seba a minimálnu odozvu v podobe niekoľkých komentárov by som určite ocenil. Nerátam s prevratnou návštevnosťou toho tu a ak sem bude chodiť aspoň niekto, budem to považovať za úspech ;).

K poviedkam, ktoré už boli zverejnené, priložím pôvodný komentár, ktorý som písal na Scifi.sk. Btw na margo návštevnosti tohto blogu, čo keby každý, kto toto bude čítať, k tomuto článku napísal komentár, ak si tento blog mieni pridať medzi rss zdroje? Ok ok, veď ja len tak...