Najt rejn

Studené kvapky vody padali na jeho tvár a bodali ho do tela ako šípy padajúce z oblohy. Zdalo sa mu, ako keby každý z nich vážila aspoň kilo, hoci to boli len normálne kvapky nočného dažďa. Dopadali na neho, ako kráčal ulicou smerom von z mesta. Snažil sa vyčistiť si myseľ, na nič nemyslieť, sústredil sa len na kvapky, iba na tie kvapky, a na bolesť, ktorú spôsobovali. Vedel, že ak od nich odtrhne svoju myseľ čo i len na okamih, ak dá slobodu svojim myšlienkam, kamžite ho zavedú k tomu, čo sa práve stalo a bál sa, že ak na to pomyslí, tak tú bolesť asi nevydrží. A tak, zo strachu pred tým, že by sa mu v mysli vybavilo, čo pred chvíľou zažil, zo všetkých síl zameral svoju myseľ na kvapky vody a kráčal, kamkoľvek, hlavne sa nezastavovať. Občas sa jeho chôdza striedala s behom. 

Až o niekoľko hodín si dovolil opatrne pomyslieť na to, kde je, a že by mal ísť domov. Domov, na nič viac sa ale myslieť netrúfal. Veľmi sa bál, že si na to opäť spomenie. Keď konečne prišiel domov, bolo už poludnie. Na šťastie bol tak unavený rýchlou chôdzou, že ihneď zaspal. Spánok, sladké zabudnutie. Lenže každý spánok, okrem toho posledného, má aj svoj koniec. To kruté precitnutie z oslobodzujúcej prázdnoty, keď opäť musel myslieť a zamestnať svoju myseľ, aby sa stále nevracala k tej noci. 

Najhoršie zo všetkého boli okamihy precitnutia, keď sa ešte prevaľoval v posteli a v mysli mu ešte zostávali posledné zvyšky sna, ktoré nenávratne z pamäti mazali myšlienky na realitu. Prvá myšlienka potvrdila, že už nespí, hneď druhá však bola myšlienka na ňu. Každé ráno. Po každom spánku. Pred tým, ako si stihol spomenúť, že na ňu nesmie myslieť, že tú noc musí opäť celý deň z mysľe vytláčať, tak každé ráno, než si na to stihol spomenúť, pomyslel na ňu. Pomyslel na to, čo sa mu stalo. A i ten krátky okamih, než sa zapojil rozum a v kŕči sebazáchovy zahnal tú hnusnú spomienku do najvzdialenejších kútov mysle, i ten krátky okamih stačil na to, aby sa mu po zvyšok dňa hnusilo všetko a všetci, na koho narazil. Nenávidel taký život. Nenávidel seba a všetko okolo. Čokoľvek by bolo lepšie, než len takto žiť.

Dni striedali týždne, týždne mesiace, a on si pomaly zvykal. Nebolelo to menej, a vedel, že ani nikdy nebude. No zvykal si na tú bolesť. Ako pacient s rakovinou, ktorý sa naučí žiť so svojou chorobou. Vedel, že rakovina len tak neodíde, no on musí žiť ďalej, kým si ho Stvoriteľ nepovolá, musí dýchať, musí jesť, musí chodiť a zhovárať sa s ľuďmi. Pretože tak to na svete funguje.

Úmysel

Od ich posledného stretnutia už ubehla celá večnosť. Toľko sa toho stalo. Toľko sa toho zmenilo. Toľko toho zvládol – bez nej. Keď sa potom odrazu vrátila, keď stála pred ním a otázkou na perách, keď sa splnilo to, o čo Ho prosil už toľko krát, odrazu nevedel, čo jej má povedať. Len tam tak stál a počúval jej slová. Zneli mu v ušiach ako zvony, hoci nie všetkému rozumel. Keď nakoniec stíchla, keď už nerozprávala, a iba mlčky hľadela do jeho očí čakajúc na odpoveď, povedal:

"Ja viem aký je. On sám sa nám opísal.

Je Všeznalý. Preto dobre vie, aký bol môj úmysel a aký bol ten tvoj. Ak boli naše úmysly čestné, ak boli hodné Jeho pomoci, bol by nám pomohol. Ak to, čo skrývalo sa v našich srdciach bolo čisté, neodvrátil by od nás Svoju priazeň.

Je však aj Spravodlivý. A ak sme jeden druhému pomohli alebo chceli pomôcť, vie o tom a odmení nás za to. Ak však jeden z nás spáchal druhému krivdu, ponesie za ňu zodpovednosť.

Nechystám sa ťa z ničoho viniť. Nechystám sa ťa súdiť. Nechystám sa obhajovať. On vie, čo spravil každý z nás. Vieme to my sami a vie to On. A to stačí. Tak to je dobre.

Ak to však chceš uzavrieť, ak predsa len chceš urovnať staré spory, začni od seba."

Pokým hovoril tieto slová, pozeral sa do zeme. Len niekoľko krát mu pohľad zablúdil do jej očí, no ihneď ho musel odvrátiť. Už to neboli tie oči, v ktorých sa kedysi tak rád strácal. Boli to iné oči. Tieto nepoznal. Boli cudzie a naháňali mu strach. Už ako keby ani nechcel, aby ďalej hovorila. Už si len želal, aby mohol ísť domov.

Lišiacka premena

Často sa niečo škaredé, ohavné a nepekné rázom zmení na niečo malebné, svieže, pekné. Tak sa z larvy stane motýľ či zo škaredého káčatka labuť. Ibaže niekedy je to naopak. Čo bolo krásne, zmení sa na ohavnosť. Čo bolo svieže, je odrazu zhnité. Čo bolo čisté, je pokryté špinou, ktorá sa zarýva pod kožu a lepí sa dokonca i na ľudí, ktorí o nej iba počuli. A tak sa stalo, že z najkrajšieho motýľa na lúke je rázom červ. Ale čo sa skrýva vo vnútri?

9:67

Pokrytci, muži i ženy, patria jedni k druhým: Prikazujú zavrhnutiahodné a zakazujú dobré a zatvárajú svoje ruky. Zabudli na Boha a On tiež na nich zabudol.

Nový deň

Nebola osobou, bola telefónnym číslom, emailom. Tento príbeh už nebol o nej. Bol o ňom. Bol jeho. Už to viac nebol film o veľkej láske. Bol to film o chlapcovi so zlomeným srdcom. O jeho svete. O vstupoch a výstupoch. Ona bola jedným z tých vstupov, na ktorý si tak zvykol, a ten vstup sa pred pár mesiacmi zastavil. Jeden z mnohých vstupov, ale pomerne dôležitý. Jeho zastavenie malo veľký vplyv na chod jeho každodenného života. Paradoxne oveľa väčší, ako bol jeho vplyv, pokým ešte fungoval.

Na posledné stretnutie spomínal niekoľko krát za deň. Pripravoval sa naň. Zmenil mnoho vecí. Chcel si dať nové šaty, ktoré ešte nepoznala, no niektoré nenašiel a musel si dať tie jej. Gombík na saku sa mu odtrhol. S pravidla si veci nezašíval, nevedel to. No ísť domov už nemohol a nechcel pred ňou vyzerať, ako vandrák. Nechcel vyzerať tak, aby budil dojem, že ju potrebuje. Zaujímavé, že na tie najdôležitejšie veci myslel najmenej. Zvažoval, ako sa má oholiť, čo si má vziať, do akej to má dať tašky. A pritom ho ani nenapadlo, kde bude spať, čo bude jesť, čo s ním bude.

Na stretnutie prišiel unavený. Mnoho posledných nocí dobre nespal. Keď ju uvidel, rýchlo pochopil, že ju podľa všetkého vidí naposledy. Niečo hovorila, no tak veľmi to nevnímal. Podľa jej slov ju nepoznával. No jej tvár bola rovnaká. Známa. Tak tie slová radšej nepočúval a snažil sa zapamätať jej tvár. Nemohol sa pozerať veľa, aby to nebolo nápadné. Len niekoľko rýchlych pohľadov a opäť hľadieť do stola. Vnímal všetky črty jej tváre, ktoré tak poznal. Nové okuliare. Nové šaty. Vždy mala všetko nové, keď prišiel. Rukavice, prečo? Zo všetkých stretnutí, zo všetkých prvých poľadov, práve teraz sa mu zdala najkrajšia. Spomínal si, ako dlho si musel zvykať, keď ju uvidel prvý krát. A druhý krát. Teraz vôbec nie. Bola krásna, ako keby od ich posledného stretnutia neuplynuli 2 roky, ale nie viac ako pár dní.

Jeho svet sa od vtedy zúžil. Bez tohto vstupu sa dalo žiť. Nebol dôležitý zo žiadneho hľadiska, ktoré by sa dalo nazvať významným. No i tak mu to prekážalo. Hneval sa na seba kvôli tomu. No nič neľutoval. Svoj cieľ si splnil. Znova ju videl, hoci naposledy. Svoj cieľ si splnil a teraz mohol začať znovu. Zmätený, no plný očakávaní, čo pre neho osud pripravil. A on je teraz plný energie vykročiť do nového sveta. Do sveta bez nej.