Od ich posledného stretnutia už ubehla celá večnosť. Toľko sa toho stalo. Toľko sa toho zmenilo. Toľko toho zvládol – bez nej. Keď sa potom odrazu vrátila, keď stála pred ním a otázkou na perách, keď sa splnilo to, o čo Ho prosil už toľko krát, odrazu nevedel, čo jej má povedať. Len tam tak stál a počúval jej slová. Zneli mu v ušiach ako zvony, hoci nie všetkému rozumel. Keď nakoniec stíchla, keď už nerozprávala, a iba mlčky hľadela do jeho očí čakajúc na odpoveď, povedal:
"Ja viem aký je. On sám sa nám opísal.
Je Všeznalý. Preto dobre vie, aký bol môj úmysel a aký bol ten tvoj. Ak boli naše úmysly čestné, ak boli hodné Jeho pomoci, bol by nám pomohol. Ak to, čo skrývalo sa v našich srdciach bolo čisté, neodvrátil by od nás Svoju priazeň.
Je však aj Spravodlivý. A ak sme jeden druhému pomohli alebo chceli pomôcť, vie o tom a odmení nás za to. Ak však jeden z nás spáchal druhému krivdu, ponesie za ňu zodpovednosť.
Nechystám sa ťa z ničoho viniť. Nechystám sa ťa súdiť. Nechystám sa obhajovať. On vie, čo spravil každý z nás. Vieme to my sami a vie to On. A to stačí. Tak to je dobre.
Ak to však chceš uzavrieť, ak predsa len chceš urovnať staré spory, začni od seba."
Pokým hovoril tieto slová, pozeral sa do zeme. Len niekoľko krát mu pohľad zablúdil do jej očí, no ihneď ho musel odvrátiť. Už to neboli tie oči, v ktorých sa kedysi tak rád strácal. Boli to iné oči. Tieto nepoznal. Boli cudzie a naháňali mu strach. Už ako keby ani nechcel, aby ďalej hovorila. Už si len želal, aby mohol ísť domov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára