Občas sa svet zúži na jediný hlas, jeden pohľad, žiadnny zvuk ani priestor. Stáva sa to vo chvíľach, keď pocity sú tak silné, že rozum odmieta poňať všetko ostatné a uzavrie sa do seba, aby sa chránil. V takých chvíľach vás niekedy môže napadnúť otázka: „Čo keď toto je všetko? Som naozaj tak sám? Kto som? Kde to som? Je tu ešte niekto?" Nekonečná prázdnota, osamelosť v duši dusí ma a ja neviem kedy sa opäť dokážem nadýchnuť. Niekedy už celkom zabúdam, aké to bolo, keď som po svete mohol chodiť so vzpriamenou hlavou, prijímať svet s radosťou každým hbokým nádychom, hľadieť ľuďom každého veku a pohlavia priamo do očí bez pocitu úzkosti kvôli tomu, čo som.
Od tej studenej jesennej noci nemyslím na nič iné, iba na ňu. Prestávam pochybovať. Prestávam sa pýtať. Našiel som odpovede. Chcem sa tam vrátiť, chcem ju vidieť, na ničom inom nezáleží. Ani na mojom živote, ani na životoch tých nedokonalých krehkých reprodukcií mňa samého, ktorých som si pomeoval ľudia. Šmahom ruky mám právo vymazať ich z tohto sveta pretože ich bytie vychádza zo mňa a nebyť mňa, ktorý im priraďuje meno a vzhľad, ktorý definuje ich bytie, neboli by vôbec. Nič nie je mimo nňa. Kedysi som býval ako oni. Pomerne dobré zamestnanie, na ich pomery, dokonca aj niekoľko priateľov. Nebolo ich veľa. Nie však preto, že by som si s ľuďmi nerozumel. Dovolím si tvrdiť že som bol príjemným a pomerne často pozývaným spoločníkom. No sám som sa na v spoločnosti nepohyboval viac než to bolo nevyhnutné. Spoločnosť ľudí mi nemala veľa čo ponúknuť. Ľudia ma už vtedy nudili. Ich problémy by sa dali zhrnúť do niekoľkých skupín. Radosť, sklamanie, zrada, samota, neúplnosť, neinformovanosť, pretvárka. I keď som sa s nejakým človekom stretol po prvý krát, akonáhle sme sa zblýžili a on mi začal rozprávať o svojich starostiach, pripadal som si ako by som ich už poznal naspamäť.
Mal som vtedy asi 28 rokov. Žil som v prenajatom podkrovnom byte na okraji väčšieho mesta. Písal som pre miestne noviny. Nebol som práve boháč, no nežil som si zle. Písal som väčšinou kultúrno spoločenské komentáre, fejtóny, vyšla mi dokonca zbierka poviedok. Oveľa radšej ako spoločnosť som mal nekonečné nočné prechádzy mestom. Nikdy som nemal jasný cieľ kam a ako ďaleko sa vydám. Prechádzky pre mňa boli príležitosťou nemyslieť na veci spojené s dennou realitou a nechať sa uniesť náhodným prúdom myšlienok. Často som sa chodieval prejsť k moru. Udieranie vĺn o skaly podomnou pôsobilo na mňa neznámou silou. Mal som pocit, ako keby more na tomto mieste nikdy nezažilo pokoj. Nespomýnam si, že by som tu niekedy videl pokojnú morskú hladinu. Cítil som, že tu takto môžem ostať celý svoj život a že to nebude život premárnený.
Podvečerný vánok ofukoval kamenisté brehy mora. Po nábreží sa prechádzalo ešte pomerne veľa ľudí. Sedel som na lavičke a hľadel na vlny. Za chrbtom som počul hrmot električiek. Ľudia nastupovali a vystupovali. Tlačili sa dnu snažac sa nezmeškať najskorší spoj. Autá jedno za druhým vyplňovali cestu po stranách električkovej trate, kam až oko dovidelo. Toľko ľúdí? Toľko životov? Alebo iba jeden? Alebo žiadny? Podobné myšlienky mi posledné mesiace takmer nedali spávať. Vždy som mal podobné predstavy, no ich intenzita v poslednej dobe hraničila s posadnutosťou. S nutnosťou prísť na to, kto som. S nutnosťou pochopiť. S jedinou otázkou – Prečo ja? Odrazu ma ovalil studený pot a na moment som nebol schopný vyrieknuť jediné slovo. Roztrasli sa mi ruky a zatajil dych, keď som odrazu za sebou začul ženský hlas.
„Myslíš si, že by si to mohol nebyť ty?“ Povedala tú vetu takmer so smiechom. „Nemyslíš, že otázka, ktorú si kladieš je len potláčaním toho, čo si vedel vždy?“
Otočil som sa a za mnou stála žena v mojom veku. Bola tak nádherná. Ani naokamih som nezapochyboval, že je to najkrajšie, čo som kedy vo svojom živote videl. Krása sama zhmotnená v tele mladej ženy. Chvíľu som stál a hľadel na ňu. Nedokázal som preriecť ani slovo. No potom tak náhle, ako ma predtým ovalil nával hrôzy, odrazu som sa pri nej cítil celkom kľudný.
„Ako to myslíš?“ Opýtal som sa jej. Odpoveď som nečakal. Dobre som ju vedel. Mala pravdu. Vždy som ju vedel. Moje pochybnosti neboli pochybnosťami. Boli len obavami. Nechcel som veriť tomu, že som sám, že keby som bol niekto iný, tiež by som to bol len ja. Nevznikol som v prostredí, v ktorom žijem, ani ono nevzniklo zo mňa. Svet je ja a ja som svet. Ibaže ja som ten, ktorý si to uvedomil. Počúvol som ju. Už som sa viac nebál. Pozrel som sa na rozbúrené vlny a zmenil ich na pokojnú hladinu. Pochopil som, že neboli rozbúrené preto, že by tu často fúkal vietor. Keď som sa obzrel, bola preč. Nie však preto, že by som si to želal. Zmyzla, a ja som ju viac nevidel.
Sediac na lavičke obklopený davom priznal som si, že som na svete sám. No myslel som len na ňu. Kto je? A ako to, že je iná? Všetci ľudia sú tak ovládateľní, kontrolovateľní, známi. Ako to, že ona bola iná. A ak som iba ja, ako je potom možné, že som si pripadal menej sám na ten krátky moment, keď som bol s ňou. Viem, že spravím všetko, aby som ju opäť stretol. Spravím čokoľvek. Sedím a hľadím do diaľky. Do miest, kde sa nikdy nepozriem, na ľudí, ktorých nikdy nespoznám, lásky, ktoré my navždy ostanú skryté. Som sám, vždy som bol sám a navždy budem. Kamkoľvek pôjdem, s kým koľvek prehovorím, budem len sám so sebou. Ale čo láska? Kto si? Nádej, že si iná by mi istotne dala silu pokračovať. Silu skúmať svet v ktorom som sa ocitol. Nádej, že ťa ešte niekedy uvidím. No sám dobre viem, že to tak nie je. Tlejúci zvyšok krátkeho momentu šťastia márne mihajúci sa mojím srdcom vie, že už nikdy nebude naplnený. Umieram. Ruža môjho života uschla a zvedla. Lístky bez života pomaly opadávajú a ja si uvedomujem, že toto je koniec. Odchádzam tak, ako som prišiel, tak, ako som žil. Sám a opustený. Nikdy viac nechcem skúsiť, čo som zažil. Už nikdy viac. Nikdy už viac trpieť. Nie pre ňu, ani pre nič iné. Prežil som bolesť, trápenie, osamelosť i šťastie. No láska ma zabila. Láska ma zabila.
