Ako ste sa mohli presvedčiť, početné psychologické vyšetrenia a konzultácie s lekármi preukázali, že som psychicky úplne v poriadku. Podľa odborných vyšetrení nemám náchylnosť k náhlym zmenám nálady, ani výbuchom afektu. Obaja veľmi dobre vieme, že neexistuje žiadny zákonný dôvod, aby ste ma držali v tejto liečebni proti mojej vôli a už v najbližších dňoch to potvrdí aj súd. Požiadali ste ma však, aby som vám, mimo oficiálneho záznamu, objasnil skutočné dôvody, ktoré ma viedli k tomu, aby som si dobrovoľne siahol na život. Uvediem teda pravú príčinu. Akokoľvek sa vám bude zdať malicherná či nedôveryhodná, vedzte, že je to pravý a jediný dôvod môjho konania.
Od mala som nemal veľa záľub. Často som sa ponáral do seba a premýšľal. Niekedy som v hlave preberal veci, ktoré sa mi stali. Rozmýšľal som nad ich významom alebo som si len tak pre seba opakoval, čo sa mi prihodilo. Niekedy som sníval o budúcnosti. Mal som sny o tom, kým budem, čo budem robiť. No najčastejšie som nemal jasný cieľ pre svoje myšlienky. Nechal som sa len tak unášať v spleti pocitov, dojmov, spomienok a snov. Niekedy som tak vedel stráviť i celé hodiny. Postupne, no už v rannom veku, sa z týchto myšlienok začínal vynárať spočiatku veľmi nejasný, nezreteľný, pocit. Ako čas plynul, pocit, ktorý som mal, nadobúdal stále jasnejšie kontúry. Už sa presne nepamätám, kedy presne sa stalo, že tento pocit, najskôr tak slabý, premenil sa na jasnú otázku: „Kto som?“ Preľakol som sa, keď som si prvý krát, ešte ako dieťa uvedomil, že vlastne neviem vôbec nič a preľakol som sa ešte mnoho krát potom, keď som si vo chvíľach hlbokého hĺbania vybavoval znova a znova skutočnú hĺbku tejto otázky. Nebudem vám tu vykladať známe filozofické problémy, o ktorých zaiste viete viac než ja sám. Nemá zmysel hovoriť o tom, čo sa každý určite opýtal sám seba najmenej tisíc krát – „Ako mám vedieť, že to čo vidím je skutočné? Ako mám vedieť, že to, čo mi ľudia hovoria, je pravda? Ako mám vedieť, či oni sami sú skutoční?“ Na takýchto a podobných otázkach nie je nič nezvyčajné – naopak, sú celkom normálne a prirodzené. Veď ľudstvo si ich kládlo prakticky od svojho vzniku.
To, čo robí môj prípad taký jedinečný, to čím sa odlišujem od všetkých ostatných ľudí okolo seba je, že len ja, aspoň som sa o žiadnom podobnom prípade nedopočul, som sa nedokázal vyrovnať s tou dych berúcou nevedomosťou. Iste, sú mnohé prípady ľudí na okraji spoločnosti, ktorí stratili zmysel bytia a denne mnohí robia to, o čo som sa ja pokúsil. No oni na rozdiel odo mňa neprišli k tomuto životnému postoju prirodzenou cestou. Museli zažiť niečo veľmi významné, čo obrátilo chod ich života a prinútilo ich k tomu, na čo by inak možno ani nepomysleli. Len ja jediný som nezažil nič hrozné no i tak som nezostal len pri filozofovaní. Pre tú nevedomosť som sa nedokázal tešiť zo života, ktorý bol ku mne taký štedrý. Iba ja som bol ochotný obetovať všetko aby som našiel odpoveď. A kde inde som ju mohol nájsť, ak nie v smrti samotnej? Veď ak všetko, čo vidím môže byť klam, žiadne štúdium, putovanie ani myšlienkový konštrukt ma nemôže doviesť k pravdivej odpovedi. Všetko, čo sa dozviem v tomto živote, môže byť iba ďalšia ilúzia. Nikdy nebudem mať istotu. Tvrdíte, že ak umriem, možno už nebude nič, a teda ani ja. A keď prestanem existovať, prirodzene o tom nebudem môcť vedieť. To je síce pravda, iba že i to je východisko z mojej dilemy. Ak niečo riskujem, tak to, že to čo sa po svojej smrti dozviem, nebude o nič presvedčivejšie ako to, čo viem teraz. Inými slovami riskujem, že sa dostanem do ďalšej možnej ilúzie. No i to je podľa môjho názoru krok v pred, pre ktorý som ochotný sa pokúsiť ukončiť svoj život, len čo mi to môj zdravotný stav opäť umožní.
