Sny druhých ľudí

V osamelých večeroch,

takých ako je tento,

pýtam sa, ani neviem koho,

pýtam sa sám seba,

vlastne, pýtam sa Teba,

čo také som urobil?

čím som si zaslúžil?

že si ma stvoril.

V osamelých večeroch,

takých ako je tento,

premýšľam nad snami druhých ľudí,

sú ich sny plytké a prosté?

Sú hlboké a krásne?

Sú také, ako moje?

do ich snov však nikdy nebudem mocť nahliadnuť,

to dokážeš iba Ty,

no to mi zvedavosť neuberá.

V osamelých večeroch,

takých, ako je tento,

cítim, že nechcem byť sám,

snívam o šťastí,

o tom, ktorého si mi toľko dal,

o tom, ktoré som si ničím nezaslúžil,

snívam o tom, ako ho mať viac.

Taký zlý človek som,

v osamelých večeroch,

ako je tento.

Emily

Chodil som po chodbách tej budovy niekoľko hodín. Prezrel som každú miestnosť, každý kút. Po čase ma napadlo vyjsť von. Chodil som po uliciach, vchádzal som do domov, butikov, nákupných centier. Prezrel som kostoly, nemocnice. No nikde som ju nemohol nájsť. Nestretol som jediného človeka, ktorého by som sa mohol opýtať, kde ju mám hľadať.

Niekedy pršalo, raz som dokonca videl sneh, no väčšinou svietilo Slnko. Svet som postupne poznal celý naspamäť. Neverím, že by tu ešte existovalo miesto, kam by som sa nepozrel. Prešiel som ho snáď tisíc krát. Prázdne mestá, ulice, izby. Nikde ani jediná stopa po mojej láske. Iba ten lístok. Už ani neviem keby to bolo. V jednom z miest, v škole v lavici som našiel papierik s jej menom. Stálo na ňom: „Navždy tvoja... Emily.“ Bol to koniec listu. Ten papierik odtrhol z jej listu pre mňa. Cítim z neho jeho vôňu. No keby mi ho nepodstrčil, dodnes si nespomínam ani na jej meno.

Emily. Moja láska. Aká prenádherná musíš byť. Ako túžim znovu ťa vidieť. Pripomenúť si tvoju tvár. Dotknúť sa tvojich vlasov. Privoňať k tvojej pokožke. Koľko svetov ešte budem musieť prehľadať, aby som ťa našiel? Koľko brán budem musieť odomknúť, kým sa dostanem k tej jeho. Prečo mi ťa vzdal?

Keď už som stratil i poslednú štipku nádeje, že sa odtiaľto niekedy dostanem, keď večnosť a dobu, ktorú som tu strávil, som už prestal rozlišovať, keď už som naspamäť poznal každý kameň, steblo trávy i zrnko piesku tohto sveta, keď som posledné storočia preležal tvárou zaborenou do zeme niektorej krajiny, v ruke zvierajúc lístok s jej menom, vtedy som, ako už toľko krát, začul jeho smiech. Jeho kroky v diaľke. Cítil som ho. V okamihu som bol na nohách, no i tak, kým som sa stihol otočiť, svet sa začal rozpadať. Zem sa roztriasla. Skôr, ako môj zrak popadol na jeho tvár, prepadol som sa pod zem.

Padal som tak dlho. Až keď pád už prestal byť pre mňa neprirodzeným, až keď som si ho celkom prestal uvedomovať, prišiel náraz. Prach, ktorý sa rozvíril, oslepil moje oči a hluk prehlušil všetko, čo by som inak zreteľne počul. Pomaly som dvíhal tvár zo zeme. Rukami som sa podoprel a kľakol si na kolená. Vtom začal fúkať oproti mne silný vietor. Niekoľko metrov ma niesol so sebou, kým moje ruky našli na zemi kameň, ktorého sa mohli zachytiť. Vietor istý čas neprestával, no odrazu všetko stíchlo.

Kľačiac na zemi, mohol som sa teraz rozhliadnuť okolo seba. Veľa som nevidel. Bol som na akomsi ostrovčeku uprostred nekonečnej prázdnoty. „Kto vie, ako dlho by som ešte bol padal, keby sa mi nepodarilo doňho naraziť.“ Preblyslo mi hlavou. Kľačal som tu takto istý čas. Lístok som ešte vždy zvieral v ruke a neustále som opakoval jej meno. Emily. Emily. Emily.

Hľadiac do zeme, dotkol sa môjho tela jemný závan jeho dychu. Stál priamo predomnou. Už nebolo nič, čo by mi zabránilo ho uvidieť. Čas, po ktorý sa predomnou ukrýval, rovnal sa večnosti môjho bytia. A nič mu nebránilo pokračovať v tom naveky. No teraz, v tejto chvíli sa postavil predomňa, aby mi umožnil pozrieť sa naňho. Zmeravel som. Celé hodiny som sa nedokázal ani pohnúť. Až potom som začal pomaly dvíhať zrak. Zazrel som podrážky jeho topánok. Kdesi v sebe som našiel zvyšky dávnej odvahy. Tej, ktorá mi umožnila dodržať svoj sľub a dostať sa až sem. Videl som jeho šaty. Mal čierny plášť, na nohách tmavé, stredne vysoké čižmy. Videl som jeho ruky. Tak jemné. Nikdy som nič tak jemné nevidel. Môj pohľad zastal tesne pod jeho tvárou. Pripomenul som si jej meno. Pripomenul som si, ako veľmi ju milujem. Pevne som zovrel lístok s menom, ktorý mi nechal. Zdvihol som zrak a pozrel sa mu do tváre.

Keď som ju zbadal, na okamih som sa nemohol nadýchnuť. Nespomínal som si, ako sa volám, kto som a prečo som tu. Keď som uvidel jeho tvár, bielu ako sneh a jemnú ako zamat, oči a vlasy čierne ako uhoľ, slzy my vytryskli z očí a stekali po tvári, až som ich musel zotrieť rukou. Stačila však krátka chvíľa a z mojej mysle opadol opar zabudnutia. V tom sa na mňa pozrel. Nejaký čas sme hľadeli jeden druhému do očí. Po istej dobe si moje telo privyklo na ten pohľad a moja myseľ sa postupne očisťovala. Vybavoval som si spomienky, tak staré, že celé tisícročia som si na ne nespomenul ani raz. Spomenul som si na svoje meno. Spomenul som si pôvod toho pocitu, ktorý mi po celú tú dobu nedovolil vzdať sa. Spomenul som si na všetko, čo ma viedlo k tomu, aby som sa dal na túto cestu.

Ako sme tak hľadeli na seba, moje pery sa zľahka rozochveli. Pomedzi slzy tečúce dolu po tvári sa mi z úst nesmelo vydralo krátke a tiché slovo. Dôvod, prečo som prišiel až sem.

„Prečo?“

„Prečo?!?“ Zopakoval som svoju otázku. „Prečo si mi ju vzal?“

Pristúpil o krok bližšie ku mne a prehovoril. „Milovala ťa celým svojím telom i dušou. No boli ste takí rozdielni. Už to viac nemohla zniesť a ja som sa nemohol pozerať, ako sa trápite. Preto som si ju vzal k sebe. No ani ja som nevedel, že vaša láska je až taká silná. Ani mne sa ju nepodarilo rozdeliť.“

„Vráť mi ju. Dovoľ mi ju opäť vidieť. Dovoľ nám byť spolu.“

„Dlho som bol hluchý k tvojim prosbám. Hovoril som si - čo by sa zmenilo? Skôr či neskôr by si ju opäť spravil nešťastnou, alebo ona teba. No pochopil som, že som sa mýlil. Potom, ako si za mnou prišiel, nechal som ťa prežiť tie najhroznejšie muky, no ti si sa nevzdal. Po nich som ti ponúkol najkrajšie slasti, aké som mohol, no odmietol si ich. Nechal som ťa putovať tak dlho, že si zabudol na všetko, čo kedy bolo, no i tak si ju neprestal milovať.

A ona? Zahrnul som ju bohatstvom, krásou a láskou, no ona i tak nebola šťastná. Pochopil som, že ona nikdy nebude šťastná, bez teba.

Obaja ste dokázali, že obetujete všetko pre svoju lásku. A i keď medzi vami bolo viac smútku ako radosti, vaša láska pretrvala. Vystavil som vás tým najťažším skúškam a vy ste obstáli. Buďte teda svoji na veky. Máte moje požehnanie, moju ochranu a môj obdiv.“

Dilema

Ako ste sa mohli presvedčiť, početné psychologické vyšetrenia a konzultácie s lekármi preukázali, že som psychicky úplne v poriadku. Podľa odborných vyšetrení nemám náchylnosť k náhlym zmenám nálady, ani výbuchom afektu. Obaja veľmi dobre vieme, že neexistuje žiadny zákonný dôvod, aby ste ma držali v tejto liečebni proti mojej vôli a už v najbližších dňoch to potvrdí aj súd. Požiadali ste ma však, aby som vám, mimo oficiálneho záznamu, objasnil skutočné dôvody, ktoré ma viedli k tomu, aby som si dobrovoľne siahol na život. Uvediem teda pravú príčinu. Akokoľvek sa vám bude zdať malicherná či nedôveryhodná, vedzte, že je to pravý a jediný dôvod môjho konania.

Od mala som nemal veľa záľub. Často som sa ponáral do seba a premýšľal. Niekedy som v hlave preberal veci, ktoré sa mi stali. Rozmýšľal som nad ich významom alebo som si len tak pre seba opakoval, čo sa mi prihodilo. Niekedy som sníval o budúcnosti. Mal som sny o tom, kým budem, čo budem robiť. No najčastejšie som nemal jasný cieľ pre svoje myšlienky. Nechal som sa len tak unášať v spleti pocitov, dojmov, spomienok a snov. Niekedy som tak vedel stráviť i celé hodiny. Postupne, no už v rannom veku, sa z týchto myšlienok začínal vynárať spočiatku veľmi nejasný, nezreteľný, pocit. Ako čas plynul, pocit, ktorý som mal, nadobúdal stále jasnejšie kontúry. Už sa presne nepamätám, kedy presne sa stalo, že tento pocit, najskôr tak slabý, premenil sa na jasnú otázku: „Kto som?“ Preľakol som sa, keď som si prvý krát, ešte ako dieťa uvedomil, že vlastne neviem vôbec nič a preľakol som sa ešte mnoho krát potom, keď som si vo chvíľach hlbokého hĺbania vybavoval znova a znova skutočnú hĺbku tejto otázky. Nebudem vám tu vykladať známe filozofické problémy, o ktorých zaiste viete viac než ja sám. Nemá zmysel hovoriť o tom, čo sa každý určite opýtal sám seba najmenej tisíc krát – „Ako mám vedieť, že to čo vidím je skutočné? Ako mám vedieť, že to, čo mi ľudia hovoria, je pravda? Ako mám vedieť, či oni sami sú skutoční?“ Na takýchto a podobných otázkach nie je nič nezvyčajné – naopak, sú celkom normálne a prirodzené. Veď ľudstvo si ich kládlo prakticky od svojho vzniku.

To, čo robí môj prípad taký jedinečný, to čím sa odlišujem od všetkých ostatných ľudí okolo seba je, že len ja, aspoň som sa o žiadnom podobnom prípade nedopočul, som sa nedokázal vyrovnať s tou dych berúcou nevedomosťou. Iste, sú mnohé prípady ľudí na okraji spoločnosti, ktorí stratili zmysel bytia a denne mnohí robia to, o čo som sa ja pokúsil. No oni na rozdiel odo mňa neprišli k tomuto životnému postoju prirodzenou cestou. Museli zažiť niečo veľmi významné, čo obrátilo chod ich života a prinútilo ich k tomu, na čo by inak možno ani nepomysleli. Len ja jediný som nezažil nič hrozné no i tak som nezostal len pri filozofovaní. Pre tú nevedomosť som sa nedokázal tešiť zo života, ktorý bol ku mne taký štedrý. Iba ja som bol ochotný obetovať všetko aby som našiel odpoveď. A kde inde som ju mohol nájsť, ak nie v smrti samotnej? Veď ak všetko, čo vidím môže byť klam, žiadne štúdium, putovanie ani myšlienkový konštrukt ma nemôže doviesť k pravdivej odpovedi. Všetko, čo sa dozviem v tomto živote, môže byť iba ďalšia ilúzia. Nikdy nebudem mať istotu. Tvrdíte, že ak umriem, možno už nebude nič, a teda ani ja. A keď prestanem existovať, prirodzene o tom nebudem môcť vedieť. To je síce pravda, iba že i to je východisko z mojej dilemy. Ak niečo riskujem, tak to, že to čo sa po svojej smrti dozviem, nebude o nič presvedčivejšie ako to, čo viem teraz. Inými slovami riskujem, že sa dostanem do ďalšej možnej ilúzie. No i to je podľa môjho názoru krok v pred, pre ktorý som ochotný sa pokúsiť ukončiť svoj život, len čo mi to môj zdravotný stav opäť umožní.

Loveless

...Loveless – the one without love...

Ďaleko za poslednými dedinami, za najvzdialenejšími horami na obzore, tam, kam už nevedú žiadne cesty a rozprestiera sa len čiery les, za tým lesom leží starodávny hrad.

Muž odsúdený žiť bez lásky. Žena, odhodlaná vyslobodiť ho z jeho rozhodnutia. Ale chce to vôbec? Chce jej pomoc? Nemyslím. Je sám. A chce zostať sám. On totiž nič iné nepozná. On pozná iba osamelosť. Pozná iba žiaľ. Sám sa tak rozhodol. Odsúdil svoju dušu na život bez lásky. Odprisahal, že už nikoho nikdy nebude milovať. Prečo za ním prišla? Prečo len? Prečo sa nechce dať odbyť? Prečo sa stále vracia k nemu, i keď neprejavil ani náznak záujmu? A prečo on tomu nezabránil? Prečo jej dovoľuje stále sa vracať? On ju o nič nežiadal, nič jej nedlhuje, nič nemusí ľutovať. No on zostáva s ňou. Prisahal, že nikdy viac nepocíti lásku, no ona sa nevzdala. Bojovala o jeho srdce a teraz patrí len jej.

Definitive

"Gabriel netúžil po Paríži, netúžil po byte, po styku s kultivovanými ľuďmi, netúžil po pohodlí, ba ani po nasýtení posteli a čistote. Ak vôbec niečo cítil, tak len túžbu po samote, ktorá rástla z minúty na minútu. Musela to však byť samota, akej ani nebolo. Svet bez ľudí. Planéta, kde niet potrieb, pohybu a núdze. Kozmická pustovňa, v ktorej by bol jediným tvorom, pokojne hľadiacim, bez minulosti, prítomnosti a budúcnosti." (Franz Werfel - 40 dní Musa Daghu).

Občas sa svet zúži na jediný hlas, jeden pohľad, žiadnny zvuk ani priestor. Stáva sa to vo chvíľach, keď pocity sú tak silné, že rozum odmieta poňať všetko ostatné a uzavrie sa do seba, aby sa chránil. V takých chvíľach vás niekedy môže napadnúť otázka: „Čo keď toto je všetko? Som naozaj tak sám? Kto som? Kde to som? Je tu ešte niekto?" Nekonečná prázdnota, osamelosť v duši dusí ma a ja neviem kedy sa opäť dokážem nadýchnuť. Niekedy už celkom zabúdam, aké to bolo, keď som po svete mohol chodiť so vzpriamenou hlavou, prijímať svet s radosťou každým hbokým nádychom, hľadieť ľuďom každého veku a pohlavia priamo do očí bez pocitu úzkosti kvôli tomu, čo som.

Od tej studenej jesennej noci nemyslím na nič iné, iba na ňu. Prestávam pochybovať. Prestávam sa pýtať. Našiel som odpovede. Chcem sa tam vrátiť, chcem ju vidieť, na ničom inom nezáleží. Ani na mojom živote, ani na životoch tých nedokonalých krehkých reprodukcií mňa samého, ktorých som si pomeoval ľudia. Šmahom ruky mám právo vymazať ich z tohto sveta pretože ich bytie vychádza zo mňa a nebyť mňa, ktorý im priraďuje meno a vzhľad, ktorý definuje ich bytie, neboli by vôbec. Nič nie je mimo nňa. Kedysi som býval ako oni. Pomerne dobré zamestnanie, na ich pomery, dokonca aj niekoľko priateľov. Nebolo ich veľa. Nie však preto, že by som si s ľuďmi nerozumel. Dovolím si tvrdiť že som bol príjemným a pomerne často pozývaným spoločníkom. No sám som sa na v spoločnosti nepohyboval viac než to bolo nevyhnutné. Spoločnosť ľudí mi nemala veľa čo ponúknuť. Ľudia ma už vtedy nudili. Ich problémy by sa dali zhrnúť do niekoľkých skupín. Radosť, sklamanie, zrada, samota, neúplnosť, neinformovanosť, pretvárka. I keď som sa s nejakým človekom stretol po prvý krát, akonáhle sme sa zblýžili a on mi začal rozprávať o svojich starostiach, pripadal som si ako by som ich už poznal naspamäť.

Mal som vtedy asi 28 rokov. Žil som v prenajatom podkrovnom byte na okraji väčšieho mesta. Písal som pre miestne noviny. Nebol som práve boháč, no nežil som si zle. Písal som väčšinou kultúrno spoločenské komentáre, fejtóny, vyšla mi dokonca zbierka poviedok. Oveľa radšej ako spoločnosť som mal nekonečné nočné prechádzy mestom. Nikdy som nemal jasný cieľ kam a ako ďaleko sa vydám. Prechádzky pre mňa boli príležitosťou nemyslieť na veci spojené s dennou realitou a nechať sa uniesť náhodným prúdom myšlienok. Často som sa chodieval prejsť k moru. Udieranie vĺn o skaly podomnou pôsobilo na mňa neznámou silou. Mal som pocit, ako keby more na tomto mieste nikdy nezažilo pokoj. Nespomýnam si, že by som tu niekedy videl pokojnú morskú hladinu. Cítil som, že tu takto môžem ostať celý svoj život a že to nebude život premárnený.

Podvečerný vánok ofukoval kamenisté brehy mora. Po nábreží sa prechádzalo ešte pomerne veľa ľudí. Sedel som na lavičke a hľadel na vlny. Za chrbtom som počul hrmot električiek. Ľudia nastupovali a vystupovali. Tlačili sa dnu snažac sa nezmeškať najskorší spoj. Autá jedno za druhým vyplňovali cestu po stranách električkovej trate, kam až oko dovidelo. Toľko ľúdí? Toľko životov? Alebo iba jeden? Alebo žiadny? Podobné myšlienky mi posledné mesiace takmer nedali spávať. Vždy som mal podobné predstavy, no ich intenzita v poslednej dobe hraničila s posadnutosťou. S nutnosťou prísť na to, kto som. S nutnosťou pochopiť. S jedinou otázkou – Prečo ja? Odrazu ma ovalil studený pot a na moment som nebol schopný vyrieknuť jediné slovo. Roztrasli sa mi ruky a zatajil dych, keď som odrazu za sebou začul ženský hlas.

„Myslíš si, že by si to mohol nebyť ty?“ Povedala tú vetu takmer so smiechom. „Nemyslíš, že otázka, ktorú si kladieš je len potláčaním toho, čo si vedel vždy?“

Otočil som sa a za mnou stála žena v mojom veku. Bola tak nádherná. Ani naokamih som nezapochyboval, že je to najkrajšie, čo som kedy vo svojom živote videl. Krása sama zhmotnená v tele mladej ženy. Chvíľu som stál a hľadel na ňu. Nedokázal som preriecť ani slovo. No potom tak náhle, ako ma predtým ovalil nával hrôzy, odrazu som sa pri nej cítil celkom kľudný.

„Ako to myslíš?“ Opýtal som sa jej. Odpoveď som nečakal. Dobre som ju vedel. Mala pravdu. Vždy som ju vedel. Moje pochybnosti neboli pochybnosťami. Boli len obavami. Nechcel som veriť tomu, že som sám, že keby som bol niekto iný, tiež by som to bol len ja. Nevznikol som v prostredí, v ktorom žijem, ani ono nevzniklo zo mňa. Svet je ja a ja som svet. Ibaže ja som ten, ktorý si to uvedomil. Počúvol som ju. Už som sa viac nebál. Pozrel som sa na rozbúrené vlny a zmenil ich na pokojnú hladinu. Pochopil som, že neboli rozbúrené preto, že by tu často fúkal vietor. Keď som sa obzrel, bola preč. Nie však preto, že by som si to želal. Zmyzla, a ja som ju viac nevidel.

Sediac na lavičke obklopený davom priznal som si, že som na svete sám. No myslel som len na ňu. Kto je? A ako to, že je iná? Všetci ľudia sú tak ovládateľní, kontrolovateľní, známi. Ako to, že ona bola iná. A ak som iba ja, ako je potom možné, že som si pripadal menej sám na ten krátky moment, keď som bol s ňou. Viem, že spravím všetko, aby som ju opäť stretol. Spravím čokoľvek. Sedím a hľadím do diaľky. Do miest, kde sa nikdy nepozriem, na ľudí, ktorých nikdy nespoznám, lásky, ktoré my navždy ostanú skryté. Som sám, vždy som bol sám a navždy budem. Kamkoľvek pôjdem, s kým koľvek prehovorím, budem len sám so sebou. Ale čo láska? Kto si? Nádej, že si iná by mi istotne dala silu pokračovať. Silu skúmať svet v ktorom som sa ocitol. Nádej, že ťa ešte niekedy uvidím. No sám dobre viem, že to tak nie je. Tlejúci zvyšok krátkeho momentu šťastia márne mihajúci sa mojím srdcom vie, že už nikdy nebude naplnený. Umieram. Ruža môjho života uschla a zvedla. Lístky bez života pomaly opadávajú a ja si uvedomujem, že toto je koniec. Odchádzam tak, ako som prišiel, tak, ako som žil. Sám a opustený. Nikdy viac nechcem skúsiť, čo som zažil. Už nikdy viac. Nikdy už viac trpieť. Nie pre ňu, ani pre nič iné. Prežil som bolesť, trápenie, osamelosť i šťastie. No láska ma zabila. Láska ma zabila.

Vráť sa!

Už to nebol ten urastený chalan, akého poznala pred rokmi. Mal sotva 60 kilov a riedke, polámané vlasy. Staré šaty, snáď tie isté, čo nosil ešte keď boli spolu. Keď sa zhovárali, snažil sa pôsobiť čo možno najpriateľskejšie, no ona sa cítila ako keby sa po celý čas díva za ňu. Akoby to nebola ani ona, s kým sa rozpráva. Ani by jej nebol podal ruku, keby mu ju sama neponúkla. Jeho ruka sa chvela a keď ju trochu viac stlačila, uvedomila si, že je to len kosť potiahnutá kožou. Už sa viac neovládla, pozrela do jeho prázdnych, neprítomných očí a opýtala sa: „Čo sa to s tebou stalo? Ako si sa mohol za tých pár mesiacov takto zmeniť?“

Evidentne znervóznel. Nasilu sa, akoby pousmial. „O čom to hovoríš? Asi sa ti len niečo zdá..“ Stúpil si bližšie k dverám. Pokúsila sa dotknúť jeho tváre. Trhlo ním. Odstrčil jej ruku a vybehol von. V behu ešte počul, ako za ním niečo kričala. Ale čo to bolo, už nerozumel. Pár hodín ho držala úzkosť z tohto zážitku, no prešlo to a vrátil sa do stereotypu, ktorým žil posledné mesiace.

Keď od neho odišla, jeho život sa akoby zastavil. „Robím to pre nás.“ hovorila. „Ver mi, neboli by sme spolu šťastní, viac a viac by sme sa trápili, raz by nás to pohltilo...“ Neovládol sa a hodil poloprázdny pohár o stenu. „Aké pre nás?!?!?! Urobila si to len pre seba! Nebola si dosť silná... Nie pre nás... Nie pre mňa. Aký už je toto život? ...Aký už je to život..? Život bez teba...“ Odpil si z fľaše, keďže pohár pred chvíľou zničil. S črepmi sa neobťažoval.

Keď odišla, život sa zmenil na prežívanie, bdenie na bolesť. V škole už asi mesiac nebol. A doma sa tiež neukázal. Dni trávil v internátnej izbe, len čo občas zašiel do nejakého podniku, väčšinou sám, alebo len do obchodu po alkohol či cigarety, po jedlo zriedka. Väčšinu dňa spal. Spánok, to bolo zabudnutie. Na chvíľu na ňu nemyslieť. No ani keď bdel, nebol celkom hore. Ležal na posteli, hľadel z okna, výnimočne sa po nociach prechádzal mestom. S ľuďmi sa stretával čo možno najmenej.

Celé dni myslel len na ňu. Na spoločné chvíle. Dobré aj zlé. Na dotyky. Na rozhovory. Na hádky. Tie nekonečné hádky. A na smrť. Predstavoval si, ako umiera. V hlave si prechádzal všetky možnosti. Znovu a znovu. V poslednej dobe sa pri prechádzkach sa vždy vydal ponad most. Zastavil sa na ňom a hľadel na búriacu rieku pod ním. Vracal sa tam stále častejšie.

Vyplavila ho rieka niekde za mestom pár dní na to, ako sa spolu stretli. O ďalších pár dní sa o tom dozvedela i ona. Niekoľko jeho priateľov vedelo, že sa rozišli a povedali jej to. Odkedy sa naposledy stretli, veľa krát mu volala, no neodpovedal. Myslela si, že o ňu už stratil záujem. "Prečo? Prečo to urobil? Prečo teraz?" Kládla si znova a znova tie otázky bez odpovede. „Počúval ma vôbec, keď sme sa stretli?“ Pýtala sa sama seba. „Nepočul, keď som za ním volala? Milujem ťa. Len teba. Odpusť mi, prosím! Začnime znovu...“

Samovražda

Môže sa stať, že niekedy ste tak veľmi bezradný, že jediné možné východisko je skončiť so životom. V takej chvíli sa váš stav mysle dá prirovnať k človeku trpiacemu hrozným smädom, ktorý má však iba vodu s jedom, ktorý by ho okamžite zabil. Deň za dňom jeho smäd rastie a rastie, až raz dospeje do takých rozmerov, že rozum stratí i posledný inštinkt sebazáchovy a pohár s jedom vypije, len aby ten smäd zahnal. Otrávi sa a umrie.