You said

You said you would love me until you die,
and as far as I know you're still alive.

Slnečnice

Túto poviedku som písal niekedy koncom roka 2010. Je to jedna z poviedok na čas, ktoré občas píšem so skupinou podobne príšerných autorov, ako som ja. Našiel som ju len náhodou a povedal som si, že horšia ako zvyšok obsahu na tomto blogu byť nemôže a tak ju dávam aj sem. Trocha som ju upravil a zmenil som jednu postavu z mužskej na ženskú.

Do riti, do riti, do riti!!! Nie nie, poďme, poďme … no tak … krucinál! A je to v ťahu. Definitívne. Skončil som tu. Zajtra si to pozrie a zahluší ma. Rozrthá ma na kusy. To si to môžem skočiť. Rovno teraz. Na čo som len myslel? 

Prečo som len neurobil backup? Sto krát som si hovoril: Vždy urob zálohu, vždy urob zálohu. Ale nie, veď len spustím skript a nechám ho premazať tie dáta. Na to netreba zálohu. 10 klikov a do rána je to hotové. Áno, to by som to ale nemohol byť ja. Ale kto to mal čakať, do frasa! 

Mysli, sústreď sa. Musíš niečo vymyslieť, inak je po tebe. File Salvage! To je ono! Prebehnem ním disk a možno ich ešte obnovím. Prosím, len nech sa ešte niečím neprepísali, lebo ich už možno nedám dokopy. 

Kde je ten crack? Do riti, kde mám zohnať 500 babiek na taký soft? Veď to je viac som mal za to dostať. Ah, tu je. Poďme, poďme. Čože? Do konca scanu ostávajú 4 hodiny? Čo mám dovtedy robiť? Je už skoro polnoc a Sofia to tam má vrátiť zajtra na obed. Túto noc asi spať nebudem. Zasa. 

Takže 4 hodiny a dozviem sa, či je po mne alebo nie. Už vidím Sofiu, čo urobí, keď sa to zajtra dozvie. Mal som jej nahrať ten záznam cez tunel na jej šifrovaný server v Pchjongjangu, aby si to stihla ráno prejsť a skopírovať to tomu človeku skôr, ako ho odpoja. Majú ho resuscitovať na obed, takže má dve hodiny. Nie, že by ich Sofia potrebovala. Je profík. Nie ako ja, do riti. 

Je to pritom úplná rutina. Sofia si vytipuje človeka, ktorý čaká na plný upgrade. Vezmú ho do nemocnice, kde mu spravia kompletný mozgový scan, nahrajú ho na svoje servery a začnú asi 24 hodinovú procedúru, kde mu odoberú všetky výkonové implantáty a namiesto biologickej hmoty nainštalujú pamäťové a výpočtové obvody s rádovo väčšou kapacitou. 

Za pár rokov to budú mať všetci, preto chcela Sofia využiť príležitosť, kým je ešte čas. Jej práca spočíva v prechádzaní nemocničných registrov. Keď narazí na registráciu vhodného adepta, pošle za ním Evu, ktorá ho v nemocnici navštívi a skopíruje jeho kompletný biologický profil. Ten potom predáme na čiernom trhu.

Sofia jej pripraví všetko potrebné. Systém v nemocnici jej priepustku schváli a fyzické papiere vyzerajú dôveryhodne. Títo klienti sú solventní, preto počas prípravnej fázy bývajú zvyčajne oddelení od zvyšku pacientov. Eva má tak dostatok súkromia.

Získať kópiu biologického profilu však nie je nič príjemné a napriek prípravnej fáze sa to do spomienok zapíše. Tá trvá asi 6 hodín, čo je v podstate čas medzi tým, čo ho nadopujú a vypnú implantáty a tým, ako začnú so scanom. Nehrozí, že by niečo povedal doktorom, na to je už príliš sfetovaný, takže jediný problém je, že sa tá spomienka zapíše do mozgového scanu a digitalizácia ju spraví ľahko čitateľnou. Ak by potom šiel na políciu, biologický profil deaktivujú a môžeme ho zahodiť.

A tu nastupuje Sofia. Nabúra sa do siete nemocnice a exportuje z už zdigitalizovanej pamäťovej časti scanu záznam z posledného dňa. Ten následne pošle tretej osobe na vyčistenie. Mne. Presviedčal som ju, že to nie je problém. Že som také veci už robil a môže sa na mňa spoľahnúť. Iba označím inkriminované časti spomienok a spustím bota. 

Musím prejsť cez posledných pár hodín a vymazať len tie časti, kde je Eva, aby to nebolo podozrivé. Ak by mu chýbali spomienky za posledného pol dňa, v lepšom prípade by to hneď na klinike reklamoval a tá by rýchlo zistila, že sa im tam niekto nabúral. Keď tie časti označím, spustím skript, ktorý ich premaže. Hotovo. Lenže ja som sa s tým skriptom včera hral a pokašľal som ho. On teraz všetko vymazal a ja nemám zálohu. 

Koniec scanu. Do riti! Súbory boli prepísané a nedajú sa obnoviť. Je po mne. 

Nová správa:

Od: Sofia

Dík za záznam. Prejdem ho a idem ho nahrať späť. 

Nová správa:

Od: Sofia

Robíš si zo mňa prču?!? Veď je tam len veľké slnečnicové pole! 

Here is for previous loves

What if

Hear that... you're crying
See that... I'm leaving
Now that you understand my grief
Keep the sadness as long as you breathe
Loving you was not a mistake
Hating you was no salvation
I don't care anymore about memories
Let's just end all our miseries
Perhaps it's love... but it's not blissful
I know that better than you do
I want you to shed your tears
To say that perhaps we can start over
But I shall say...
"No"

Perhaps Love

I've finally found my love story.
One that I'll never be able to forget.
I finally have my beautiful memories.
I'll never forget it wherever I go. 

Najt rejn

Studené kvapky vody padali na jeho tvár a bodali ho do tela ako šípy padajúce z oblohy. Zdalo sa mu, ako keby každý z nich vážila aspoň kilo, hoci to boli len normálne kvapky nočného dažďa. Dopadali na neho, ako kráčal ulicou smerom von z mesta. Snažil sa vyčistiť si myseľ, na nič nemyslieť, sústredil sa len na kvapky, iba na tie kvapky, a na bolesť, ktorú spôsobovali. Vedel, že ak od nich odtrhne svoju myseľ čo i len na okamih, ak dá slobodu svojim myšlienkam, kamžite ho zavedú k tomu, čo sa práve stalo a bál sa, že ak na to pomyslí, tak tú bolesť asi nevydrží. A tak, zo strachu pred tým, že by sa mu v mysli vybavilo, čo pred chvíľou zažil, zo všetkých síl zameral svoju myseľ na kvapky vody a kráčal, kamkoľvek, hlavne sa nezastavovať. Občas sa jeho chôdza striedala s behom. 

Až o niekoľko hodín si dovolil opatrne pomyslieť na to, kde je, a že by mal ísť domov. Domov, na nič viac sa ale myslieť netrúfal. Veľmi sa bál, že si na to opäť spomenie. Keď konečne prišiel domov, bolo už poludnie. Na šťastie bol tak unavený rýchlou chôdzou, že ihneď zaspal. Spánok, sladké zabudnutie. Lenže každý spánok, okrem toho posledného, má aj svoj koniec. To kruté precitnutie z oslobodzujúcej prázdnoty, keď opäť musel myslieť a zamestnať svoju myseľ, aby sa stále nevracala k tej noci. 

Najhoršie zo všetkého boli okamihy precitnutia, keď sa ešte prevaľoval v posteli a v mysli mu ešte zostávali posledné zvyšky sna, ktoré nenávratne z pamäti mazali myšlienky na realitu. Prvá myšlienka potvrdila, že už nespí, hneď druhá však bola myšlienka na ňu. Každé ráno. Po každom spánku. Pred tým, ako si stihol spomenúť, že na ňu nesmie myslieť, že tú noc musí opäť celý deň z mysľe vytláčať, tak každé ráno, než si na to stihol spomenúť, pomyslel na ňu. Pomyslel na to, čo sa mu stalo. A i ten krátky okamih, než sa zapojil rozum a v kŕči sebazáchovy zahnal tú hnusnú spomienku do najvzdialenejších kútov mysle, i ten krátky okamih stačil na to, aby sa mu po zvyšok dňa hnusilo všetko a všetci, na koho narazil. Nenávidel taký život. Nenávidel seba a všetko okolo. Čokoľvek by bolo lepšie, než len takto žiť.

Dni striedali týždne, týždne mesiace, a on si pomaly zvykal. Nebolelo to menej, a vedel, že ani nikdy nebude. No zvykal si na tú bolesť. Ako pacient s rakovinou, ktorý sa naučí žiť so svojou chorobou. Vedel, že rakovina len tak neodíde, no on musí žiť ďalej, kým si ho Stvoriteľ nepovolá, musí dýchať, musí jesť, musí chodiť a zhovárať sa s ľuďmi. Pretože tak to na svete funguje.

Úmysel

Od ich posledného stretnutia už ubehla celá večnosť. Toľko sa toho stalo. Toľko sa toho zmenilo. Toľko toho zvládol – bez nej. Keď sa potom odrazu vrátila, keď stála pred ním a otázkou na perách, keď sa splnilo to, o čo Ho prosil už toľko krát, odrazu nevedel, čo jej má povedať. Len tam tak stál a počúval jej slová. Zneli mu v ušiach ako zvony, hoci nie všetkému rozumel. Keď nakoniec stíchla, keď už nerozprávala, a iba mlčky hľadela do jeho očí čakajúc na odpoveď, povedal:

"Ja viem aký je. On sám sa nám opísal.

Je Všeznalý. Preto dobre vie, aký bol môj úmysel a aký bol ten tvoj. Ak boli naše úmysly čestné, ak boli hodné Jeho pomoci, bol by nám pomohol. Ak to, čo skrývalo sa v našich srdciach bolo čisté, neodvrátil by od nás Svoju priazeň.

Je však aj Spravodlivý. A ak sme jeden druhému pomohli alebo chceli pomôcť, vie o tom a odmení nás za to. Ak však jeden z nás spáchal druhému krivdu, ponesie za ňu zodpovednosť.

Nechystám sa ťa z ničoho viniť. Nechystám sa ťa súdiť. Nechystám sa obhajovať. On vie, čo spravil každý z nás. Vieme to my sami a vie to On. A to stačí. Tak to je dobre.

Ak to však chceš uzavrieť, ak predsa len chceš urovnať staré spory, začni od seba."

Pokým hovoril tieto slová, pozeral sa do zeme. Len niekoľko krát mu pohľad zablúdil do jej očí, no ihneď ho musel odvrátiť. Už to neboli tie oči, v ktorých sa kedysi tak rád strácal. Boli to iné oči. Tieto nepoznal. Boli cudzie a naháňali mu strach. Už ako keby ani nechcel, aby ďalej hovorila. Už si len želal, aby mohol ísť domov.