Studené kvapky vody padali na jeho tvár a bodali ho do tela ako šípy padajúce z oblohy. Zdalo sa mu, ako keby každý z nich vážila aspoň kilo, hoci to boli len normálne kvapky nočného dažďa. Dopadali na neho, ako kráčal ulicou smerom von z mesta. Snažil sa vyčistiť si myseľ, na nič nemyslieť, sústredil sa len na kvapky, iba na tie kvapky, a na bolesť, ktorú spôsobovali. Vedel, že ak od nich odtrhne svoju myseľ čo i len na okamih, ak dá slobodu svojim myšlienkam, kamžite ho zavedú k tomu, čo sa práve stalo a bál sa, že ak na to pomyslí, tak tú bolesť asi nevydrží. A tak, zo strachu pred tým, že by sa mu v mysli vybavilo, čo pred chvíľou zažil, zo všetkých síl zameral svoju myseľ na kvapky vody a kráčal, kamkoľvek, hlavne sa nezastavovať. Občas sa jeho chôdza striedala s behom.
Až o niekoľko hodín si dovolil opatrne pomyslieť na to, kde je, a že by mal ísť domov. Domov, na nič viac sa ale myslieť netrúfal. Veľmi sa bál, že si na to opäť spomenie. Keď konečne prišiel domov, bolo už poludnie. Na šťastie bol tak unavený rýchlou chôdzou, že ihneď zaspal. Spánok, sladké zabudnutie. Lenže každý spánok, okrem toho posledného, má aj svoj koniec. To kruté precitnutie z oslobodzujúcej prázdnoty, keď opäť musel myslieť a zamestnať svoju myseľ, aby sa stále nevracala k tej noci.
Najhoršie zo všetkého boli okamihy precitnutia, keď sa ešte prevaľoval v posteli a v mysli mu ešte zostávali posledné zvyšky sna, ktoré nenávratne z pamäti mazali myšlienky na realitu. Prvá myšlienka potvrdila, že už nespí, hneď druhá však bola myšlienka na ňu. Každé ráno. Po každom spánku. Pred tým, ako si stihol spomenúť, že na ňu nesmie myslieť, že tú noc musí opäť celý deň z mysľe vytláčať, tak každé ráno, než si na to stihol spomenúť, pomyslel na ňu. Pomyslel na to, čo sa mu stalo. A i ten krátky okamih, než sa zapojil rozum a v kŕči sebazáchovy zahnal tú hnusnú spomienku do najvzdialenejších kútov mysle, i ten krátky okamih stačil na to, aby sa mu po zvyšok dňa hnusilo všetko a všetci, na koho narazil. Nenávidel taký život. Nenávidel seba a všetko okolo. Čokoľvek by bolo lepšie, než len takto žiť.
Dni striedali týždne, týždne mesiace, a on si pomaly zvykal. Nebolelo to menej, a vedel, že ani nikdy nebude. No zvykal si na tú bolesť. Ako pacient s rakovinou, ktorý sa naučí žiť so svojou chorobou. Vedel, že rakovina len tak neodíde, no on musí žiť ďalej, kým si ho Stvoriteľ nepovolá, musí dýchať, musí jesť, musí chodiť a zhovárať sa s ľuďmi. Pretože tak to na svete funguje.