Od mala som nemal veľa záľub. Často som sa ponáral do seba a premýšľal. Niekedy som v hlave preberal veci, ktoré sa mi stali. Rozmýšľal som nad ich významom alebo som si len tak pre seba opakoval, čo sa mi prihodilo. Niekedy som sníval o budúcnosti. Mal som sny o tom, kým budem, čo budem robiť. No najčastejšie som nemal jasný cieľ pre svoje myšlienky. Nechal som sa len tak unášať v spleti pocitov, dojmov, spomienok a snov. Niekedy som tak vedel stráviť i celé hodiny. Postupne, no už v rannom veku, sa z týchto myšlienok začínal vynárať spočiatku veľmi nejasný, nezreteľný, pocit. Ako čas plynul, pocit, ktorý som mal, nadobúdal stále jasnejšie kontúry. Už sa presne nepamätám, kedy presne sa stalo, že tento pocit, najskôr tak slabý, premenil sa na jasnú otázku: „Kto som?“ Preľakol som sa, keď som si prvý krát, ešte ako dieťa uvedomil, že vlastne neviem vôbec nič a preľakol som sa ešte mnoho krát potom, keď som si vo chvíľach hlbokého hĺbania vybavoval znova a znova skutočnú hĺbku tejto otázky. Nebudem vám tu vykladať známe filozofické problémy, o ktorých zaiste viete viac než ja sám. Nemá zmysel hovoriť o tom, čo sa každý určite opýtal sám seba najmenej tisíc krát – „Ako mám vedieť, že to čo vidím je skutočné? Ako mám vedieť, že to, čo mi ľudia hovoria, je pravda? Ako mám vedieť, či oni sami sú skutoční?“ Na takýchto a podobných otázkach nie je nič nezvyčajné – naopak, sú celkom normálne a prirodzené. Veď ľudstvo si ich kládlo prakticky od svojho vzniku.
3. 9. 2008
Dilema
Od mala som nemal veľa záľub. Často som sa ponáral do seba a premýšľal. Niekedy som v hlave preberal veci, ktoré sa mi stali. Rozmýšľal som nad ich významom alebo som si len tak pre seba opakoval, čo sa mi prihodilo. Niekedy som sníval o budúcnosti. Mal som sny o tom, kým budem, čo budem robiť. No najčastejšie som nemal jasný cieľ pre svoje myšlienky. Nechal som sa len tak unášať v spleti pocitov, dojmov, spomienok a snov. Niekedy som tak vedel stráviť i celé hodiny. Postupne, no už v rannom veku, sa z týchto myšlienok začínal vynárať spočiatku veľmi nejasný, nezreteľný, pocit. Ako čas plynul, pocit, ktorý som mal, nadobúdal stále jasnejšie kontúry. Už sa presne nepamätám, kedy presne sa stalo, že tento pocit, najskôr tak slabý, premenil sa na jasnú otázku: „Kto som?“ Preľakol som sa, keď som si prvý krát, ešte ako dieťa uvedomil, že vlastne neviem vôbec nič a preľakol som sa ešte mnoho krát potom, keď som si vo chvíľach hlbokého hĺbania vybavoval znova a znova skutočnú hĺbku tejto otázky. Nebudem vám tu vykladať známe filozofické problémy, o ktorých zaiste viete viac než ja sám. Nemá zmysel hovoriť o tom, čo sa každý určite opýtal sám seba najmenej tisíc krát – „Ako mám vedieť, že to čo vidím je skutočné? Ako mám vedieť, že to, čo mi ľudia hovoria, je pravda? Ako mám vedieť, či oni sami sú skutoční?“ Na takýchto a podobných otázkach nie je nič nezvyčajné – naopak, sú celkom normálne a prirodzené. Veď ľudstvo si ich kládlo prakticky od svojho vzniku.
24. 7. 2008
Loveless
Definitive
7. 2. 2008
Vráť sa!
Už to nebol ten urastený chalan, akého poznala pred rokmi. Mal sotva 60 kilov a riedke, polámané vlasy. Staré šaty, snáď tie isté, čo nosil ešte keď boli spolu. Keď sa zhovárali, snažil sa pôsobiť čo možno najpriateľskejšie, no ona sa cítila ako keby sa po celý čas díva za ňu. Akoby to nebola ani ona, s kým sa rozpráva. Ani by jej nebol podal ruku, keby mu ju sama neponúkla. Jeho ruka sa chvela a keď ju trochu viac stlačila, uvedomila si, že je to len kosť potiahnutá kožou. Už sa viac neovládla, pozrela do jeho prázdnych, neprítomných očí a opýtala sa: „Čo sa to s tebou stalo? Ako si sa mohol za tých pár mesiacov takto zmeniť?“
Evidentne znervóznel. Nasilu sa, akoby pousmial. „O čom to hovoríš? Asi sa ti len niečo zdá..“ Stúpil si bližšie k dverám. Pokúsila sa dotknúť jeho tváre. Trhlo ním. Odstrčil jej ruku a vybehol von. V behu ešte počul, ako za ním niečo kričala. Ale čo to bolo, už nerozumel. Pár hodín ho držala úzkosť z tohto zážitku, no prešlo to a vrátil sa do stereotypu, ktorým žil posledné mesiace.
Keď od neho odišla, jeho život sa akoby zastavil. „Robím to pre nás.“ hovorila. „Ver mi, neboli by sme spolu šťastní, viac a viac by sme sa trápili, raz by nás to pohltilo...“ Neovládol sa a hodil poloprázdny pohár o stenu. „Aké pre nás?!?!?! Urobila si to len pre seba! Nebola si dosť silná... Nie pre nás... Nie pre mňa. Aký už je toto život? ...Aký už je to život..? Život bez teba...“ Odpil si z fľaše, keďže pohár pred chvíľou zničil. S črepmi sa neobťažoval.
Keď odišla, život sa zmenil na prežívanie, bdenie na bolesť. V škole už asi mesiac nebol. A doma sa tiež neukázal. Dni trávil v internátnej izbe, len čo občas zašiel do nejakého podniku, väčšinou sám, alebo len do obchodu po alkohol či cigarety, po jedlo zriedka. Väčšinu dňa spal. Spánok, to bolo zabudnutie. Na chvíľu na ňu nemyslieť. No ani keď bdel, nebol celkom hore. Ležal na posteli, hľadel z okna, výnimočne sa po nociach prechádzal mestom. S ľuďmi sa stretával čo možno najmenej.
Celé dni myslel len na ňu. Na spoločné chvíle. Dobré aj zlé. Na dotyky. Na rozhovory. Na hádky. Tie nekonečné hádky. A na smrť. Predstavoval si, ako umiera. V hlave si prechádzal všetky možnosti. Znovu a znovu. V poslednej dobe sa pri prechádzkach sa vždy vydal ponad most. Zastavil sa na ňom a hľadel na búriacu rieku pod ním. Vracal sa tam stále častejšie.
Vyplavila ho rieka niekde za mestom pár dní na to, ako sa spolu stretli. O ďalších pár dní sa o tom dozvedela i ona. Niekoľko jeho priateľov vedelo, že sa rozišli a povedali jej to. Odkedy sa naposledy stretli, veľa krát mu volala, no neodpovedal. Myslela si, že o ňu už stratil záujem. "Prečo? Prečo to urobil? Prečo teraz?" Kládla si znova a znova tie otázky bez odpovede. „Počúval ma vôbec, keď sme sa stretli?“ Pýtala sa sama seba. „Nepočul, keď som za ním volala? Milujem ťa. Len teba. Odpusť mi, prosím! Začnime znovu...“
Samovražda
Môže sa stať, že niekedy ste tak veľmi bezradný, že jediné možné východisko je skončiť so životom. V takej chvíli sa váš stav mysle dá prirovnať k človeku trpiacemu hrozným smädom, ktorý má však iba vodu s jedom, ktorý by ho okamžite zabil. Deň za dňom jeho smäd rastie a rastie, až raz dospeje do takých rozmerov, že rozum stratí i posledný inštinkt sebazáchovy a pohár s jedom vypije, len aby ten smäd zahnal. Otrávi sa a umrie.
Ocitli ste sa na blogu venovanému mojej literárnej tvorbe
Na tomto blogu veľmi zriedka uverejňujem svoje podpriemerné literárne výtvory.
Ak aj vy píšete a myslíte si, že by sa to sem mohlo hodiť, neváhajte a pošlite mi to na adresu tilk@kyberpunk.org. O tom, čo bude zverejnené a čo nie, rozhoduje redakcia blogu, čiže ja.