Lišiacka premena

Často sa niečo škaredé, ohavné a nepekné rázom zmení na niečo malebné, svieže, pekné. Tak sa z larvy stane motýľ či zo škaredého káčatka labuť. Ibaže niekedy je to naopak. Čo bolo krásne, zmení sa na ohavnosť. Čo bolo svieže, je odrazu zhnité. Čo bolo čisté, je pokryté špinou, ktorá sa zarýva pod kožu a lepí sa dokonca i na ľudí, ktorí o nej iba počuli. A tak sa stalo, že z najkrajšieho motýľa na lúke je rázom červ. Ale čo sa skrýva vo vnútri?

9:67

Pokrytci, muži i ženy, patria jedni k druhým: Prikazujú zavrhnutiahodné a zakazujú dobré a zatvárajú svoje ruky. Zabudli na Boha a On tiež na nich zabudol.

Nový deň

Nebola osobou, bola telefónnym číslom, emailom. Tento príbeh už nebol o nej. Bol o ňom. Bol jeho. Už to viac nebol film o veľkej láske. Bol to film o chlapcovi so zlomeným srdcom. O jeho svete. O vstupoch a výstupoch. Ona bola jedným z tých vstupov, na ktorý si tak zvykol, a ten vstup sa pred pár mesiacmi zastavil. Jeden z mnohých vstupov, ale pomerne dôležitý. Jeho zastavenie malo veľký vplyv na chod jeho každodenného života. Paradoxne oveľa väčší, ako bol jeho vplyv, pokým ešte fungoval.

Na posledné stretnutie spomínal niekoľko krát za deň. Pripravoval sa naň. Zmenil mnoho vecí. Chcel si dať nové šaty, ktoré ešte nepoznala, no niektoré nenašiel a musel si dať tie jej. Gombík na saku sa mu odtrhol. S pravidla si veci nezašíval, nevedel to. No ísť domov už nemohol a nechcel pred ňou vyzerať, ako vandrák. Nechcel vyzerať tak, aby budil dojem, že ju potrebuje. Zaujímavé, že na tie najdôležitejšie veci myslel najmenej. Zvažoval, ako sa má oholiť, čo si má vziať, do akej to má dať tašky. A pritom ho ani nenapadlo, kde bude spať, čo bude jesť, čo s ním bude.

Na stretnutie prišiel unavený. Mnoho posledných nocí dobre nespal. Keď ju uvidel, rýchlo pochopil, že ju podľa všetkého vidí naposledy. Niečo hovorila, no tak veľmi to nevnímal. Podľa jej slov ju nepoznával. No jej tvár bola rovnaká. Známa. Tak tie slová radšej nepočúval a snažil sa zapamätať jej tvár. Nemohol sa pozerať veľa, aby to nebolo nápadné. Len niekoľko rýchlych pohľadov a opäť hľadieť do stola. Vnímal všetky črty jej tváre, ktoré tak poznal. Nové okuliare. Nové šaty. Vždy mala všetko nové, keď prišiel. Rukavice, prečo? Zo všetkých stretnutí, zo všetkých prvých poľadov, práve teraz sa mu zdala najkrajšia. Spomínal si, ako dlho si musel zvykať, keď ju uvidel prvý krát. A druhý krát. Teraz vôbec nie. Bola krásna, ako keby od ich posledného stretnutia neuplynuli 2 roky, ale nie viac ako pár dní.

Jeho svet sa od vtedy zúžil. Bez tohto vstupu sa dalo žiť. Nebol dôležitý zo žiadneho hľadiska, ktoré by sa dalo nazvať významným. No i tak mu to prekážalo. Hneval sa na seba kvôli tomu. No nič neľutoval. Svoj cieľ si splnil. Znova ju videl, hoci naposledy. Svoj cieľ si splnil a teraz mohol začať znovu. Zmätený, no plný očakávaní, čo pre neho osud pripravil. A on je teraz plný energie vykročiť do nového sveta. Do sveta bez nej.

Momenty šťastia

Niekedy máme pocit, že všetko, o čo sme sa snažili, za čím sme šli, kvôli čomu sme si odopierali a na čo sme sa pripravovali, vlastne nemá väčší význam ako jeden šťastný moment, ktorý sa nám počas tohto snaženia, len tak mimochodom, podarilo zažiť.

Niekedy sa stane, že sa nám zdá, ako keby na ničom, čím vyplňujeme dni svojho života vlastne takmer vôbec nezáležalo. Že vlastne je celkom jedno, akú profesiu vykonávame, akú študujeme školu, v akej posteli spávame a čo nás prepravuje do nášho cieľa, ale že všetko, na čom kedy záležalo, boli momenty šťastia niekde medzi tým všetkým, a že sú to tieto momenty, ktoré rozlišujú medzi šťastným životom a utrpením.

Momenty takéhoto precitnutia netrvajú dlho. Uvedomíme si to, potešíme sa, možno sklameme no o pár minút upadneme späť do cyklu aktivít, oddychu, potešení a strádaní, na ktorý sme zvyknutí a v ktorom sa cítime bezpečne.

Čo s tým robiť? Treba vôbec niečo? Myslím si, že nie. Myslím si, že chcem žiť. Myslím, že pre tie šťastné momenty, ktoré vyplňujú čas na tejto zemi, sa oplatí tráviť väčšinu života v mechanickom kolobehu, pre tie šťastné chvíle sa to oplatí, a ešte pre chvíle ako je táto, chvíle uvedomenia si.

Sny druhých ľudí

V osamelých večeroch,

takých ako je tento,

pýtam sa, ani neviem koho,

pýtam sa sám seba,

vlastne, pýtam sa Teba,

čo také som urobil?

čím som si zaslúžil?

že si ma stvoril.

V osamelých večeroch,

takých ako je tento,

premýšľam nad snami druhých ľudí,

sú ich sny plytké a prosté?

Sú hlboké a krásne?

Sú také, ako moje?

do ich snov však nikdy nebudem mocť nahliadnuť,

to dokážeš iba Ty,

no to mi zvedavosť neuberá.

V osamelých večeroch,

takých, ako je tento,

cítim, že nechcem byť sám,

snívam o šťastí,

o tom, ktorého si mi toľko dal,

o tom, ktoré som si ničím nezaslúžil,

snívam o tom, ako ho mať viac.

Taký zlý človek som,

v osamelých večeroch,

ako je tento.

Emily

Chodil som po chodbách tej budovy niekoľko hodín. Prezrel som každú miestnosť, každý kút. Po čase ma napadlo vyjsť von. Chodil som po uliciach, vchádzal som do domov, butikov, nákupných centier. Prezrel som kostoly, nemocnice. No nikde som ju nemohol nájsť. Nestretol som jediného človeka, ktorého by som sa mohol opýtať, kde ju mám hľadať.

Niekedy pršalo, raz som dokonca videl sneh, no väčšinou svietilo Slnko. Svet som postupne poznal celý naspamäť. Neverím, že by tu ešte existovalo miesto, kam by som sa nepozrel. Prešiel som ho snáď tisíc krát. Prázdne mestá, ulice, izby. Nikde ani jediná stopa po mojej láske. Iba ten lístok. Už ani neviem keby to bolo. V jednom z miest, v škole v lavici som našiel papierik s jej menom. Stálo na ňom: „Navždy tvoja... Emily.“ Bol to koniec listu. Ten papierik odtrhol z jej listu pre mňa. Cítim z neho jeho vôňu. No keby mi ho nepodstrčil, dodnes si nespomínam ani na jej meno.

Emily. Moja láska. Aká prenádherná musíš byť. Ako túžim znovu ťa vidieť. Pripomenúť si tvoju tvár. Dotknúť sa tvojich vlasov. Privoňať k tvojej pokožke. Koľko svetov ešte budem musieť prehľadať, aby som ťa našiel? Koľko brán budem musieť odomknúť, kým sa dostanem k tej jeho. Prečo mi ťa vzdal?

Keď už som stratil i poslednú štipku nádeje, že sa odtiaľto niekedy dostanem, keď večnosť a dobu, ktorú som tu strávil, som už prestal rozlišovať, keď už som naspamäť poznal každý kameň, steblo trávy i zrnko piesku tohto sveta, keď som posledné storočia preležal tvárou zaborenou do zeme niektorej krajiny, v ruke zvierajúc lístok s jej menom, vtedy som, ako už toľko krát, začul jeho smiech. Jeho kroky v diaľke. Cítil som ho. V okamihu som bol na nohách, no i tak, kým som sa stihol otočiť, svet sa začal rozpadať. Zem sa roztriasla. Skôr, ako môj zrak popadol na jeho tvár, prepadol som sa pod zem.

Padal som tak dlho. Až keď pád už prestal byť pre mňa neprirodzeným, až keď som si ho celkom prestal uvedomovať, prišiel náraz. Prach, ktorý sa rozvíril, oslepil moje oči a hluk prehlušil všetko, čo by som inak zreteľne počul. Pomaly som dvíhal tvár zo zeme. Rukami som sa podoprel a kľakol si na kolená. Vtom začal fúkať oproti mne silný vietor. Niekoľko metrov ma niesol so sebou, kým moje ruky našli na zemi kameň, ktorého sa mohli zachytiť. Vietor istý čas neprestával, no odrazu všetko stíchlo.

Kľačiac na zemi, mohol som sa teraz rozhliadnuť okolo seba. Veľa som nevidel. Bol som na akomsi ostrovčeku uprostred nekonečnej prázdnoty. „Kto vie, ako dlho by som ešte bol padal, keby sa mi nepodarilo doňho naraziť.“ Preblyslo mi hlavou. Kľačal som tu takto istý čas. Lístok som ešte vždy zvieral v ruke a neustále som opakoval jej meno. Emily. Emily. Emily.

Hľadiac do zeme, dotkol sa môjho tela jemný závan jeho dychu. Stál priamo predomnou. Už nebolo nič, čo by mi zabránilo ho uvidieť. Čas, po ktorý sa predomnou ukrýval, rovnal sa večnosti môjho bytia. A nič mu nebránilo pokračovať v tom naveky. No teraz, v tejto chvíli sa postavil predomňa, aby mi umožnil pozrieť sa naňho. Zmeravel som. Celé hodiny som sa nedokázal ani pohnúť. Až potom som začal pomaly dvíhať zrak. Zazrel som podrážky jeho topánok. Kdesi v sebe som našiel zvyšky dávnej odvahy. Tej, ktorá mi umožnila dodržať svoj sľub a dostať sa až sem. Videl som jeho šaty. Mal čierny plášť, na nohách tmavé, stredne vysoké čižmy. Videl som jeho ruky. Tak jemné. Nikdy som nič tak jemné nevidel. Môj pohľad zastal tesne pod jeho tvárou. Pripomenul som si jej meno. Pripomenul som si, ako veľmi ju milujem. Pevne som zovrel lístok s menom, ktorý mi nechal. Zdvihol som zrak a pozrel sa mu do tváre.

Keď som ju zbadal, na okamih som sa nemohol nadýchnuť. Nespomínal som si, ako sa volám, kto som a prečo som tu. Keď som uvidel jeho tvár, bielu ako sneh a jemnú ako zamat, oči a vlasy čierne ako uhoľ, slzy my vytryskli z očí a stekali po tvári, až som ich musel zotrieť rukou. Stačila však krátka chvíľa a z mojej mysle opadol opar zabudnutia. V tom sa na mňa pozrel. Nejaký čas sme hľadeli jeden druhému do očí. Po istej dobe si moje telo privyklo na ten pohľad a moja myseľ sa postupne očisťovala. Vybavoval som si spomienky, tak staré, že celé tisícročia som si na ne nespomenul ani raz. Spomenul som si na svoje meno. Spomenul som si pôvod toho pocitu, ktorý mi po celú tú dobu nedovolil vzdať sa. Spomenul som si na všetko, čo ma viedlo k tomu, aby som sa dal na túto cestu.

Ako sme tak hľadeli na seba, moje pery sa zľahka rozochveli. Pomedzi slzy tečúce dolu po tvári sa mi z úst nesmelo vydralo krátke a tiché slovo. Dôvod, prečo som prišiel až sem.

„Prečo?“

„Prečo?!?“ Zopakoval som svoju otázku. „Prečo si mi ju vzal?“

Pristúpil o krok bližšie ku mne a prehovoril. „Milovala ťa celým svojím telom i dušou. No boli ste takí rozdielni. Už to viac nemohla zniesť a ja som sa nemohol pozerať, ako sa trápite. Preto som si ju vzal k sebe. No ani ja som nevedel, že vaša láska je až taká silná. Ani mne sa ju nepodarilo rozdeliť.“

„Vráť mi ju. Dovoľ mi ju opäť vidieť. Dovoľ nám byť spolu.“

„Dlho som bol hluchý k tvojim prosbám. Hovoril som si - čo by sa zmenilo? Skôr či neskôr by si ju opäť spravil nešťastnou, alebo ona teba. No pochopil som, že som sa mýlil. Potom, ako si za mnou prišiel, nechal som ťa prežiť tie najhroznejšie muky, no ti si sa nevzdal. Po nich som ti ponúkol najkrajšie slasti, aké som mohol, no odmietol si ich. Nechal som ťa putovať tak dlho, že si zabudol na všetko, čo kedy bolo, no i tak si ju neprestal milovať.

A ona? Zahrnul som ju bohatstvom, krásou a láskou, no ona i tak nebola šťastná. Pochopil som, že ona nikdy nebude šťastná, bez teba.

Obaja ste dokázali, že obetujete všetko pre svoju lásku. A i keď medzi vami bolo viac smútku ako radosti, vaša láska pretrvala. Vystavil som vás tým najťažším skúškam a vy ste obstáli. Buďte teda svoji na veky. Máte moje požehnanie, moju ochranu a môj obdiv.“

Dilema

Ako ste sa mohli presvedčiť, početné psychologické vyšetrenia a konzultácie s lekármi preukázali, že som psychicky úplne v poriadku. Podľa odborných vyšetrení nemám náchylnosť k náhlym zmenám nálady, ani výbuchom afektu. Obaja veľmi dobre vieme, že neexistuje žiadny zákonný dôvod, aby ste ma držali v tejto liečebni proti mojej vôli a už v najbližších dňoch to potvrdí aj súd. Požiadali ste ma však, aby som vám, mimo oficiálneho záznamu, objasnil skutočné dôvody, ktoré ma viedli k tomu, aby som si dobrovoľne siahol na život. Uvediem teda pravú príčinu. Akokoľvek sa vám bude zdať malicherná či nedôveryhodná, vedzte, že je to pravý a jediný dôvod môjho konania.

Od mala som nemal veľa záľub. Často som sa ponáral do seba a premýšľal. Niekedy som v hlave preberal veci, ktoré sa mi stali. Rozmýšľal som nad ich významom alebo som si len tak pre seba opakoval, čo sa mi prihodilo. Niekedy som sníval o budúcnosti. Mal som sny o tom, kým budem, čo budem robiť. No najčastejšie som nemal jasný cieľ pre svoje myšlienky. Nechal som sa len tak unášať v spleti pocitov, dojmov, spomienok a snov. Niekedy som tak vedel stráviť i celé hodiny. Postupne, no už v rannom veku, sa z týchto myšlienok začínal vynárať spočiatku veľmi nejasný, nezreteľný, pocit. Ako čas plynul, pocit, ktorý som mal, nadobúdal stále jasnejšie kontúry. Už sa presne nepamätám, kedy presne sa stalo, že tento pocit, najskôr tak slabý, premenil sa na jasnú otázku: „Kto som?“ Preľakol som sa, keď som si prvý krát, ešte ako dieťa uvedomil, že vlastne neviem vôbec nič a preľakol som sa ešte mnoho krát potom, keď som si vo chvíľach hlbokého hĺbania vybavoval znova a znova skutočnú hĺbku tejto otázky. Nebudem vám tu vykladať známe filozofické problémy, o ktorých zaiste viete viac než ja sám. Nemá zmysel hovoriť o tom, čo sa každý určite opýtal sám seba najmenej tisíc krát – „Ako mám vedieť, že to čo vidím je skutočné? Ako mám vedieť, že to, čo mi ľudia hovoria, je pravda? Ako mám vedieť, či oni sami sú skutoční?“ Na takýchto a podobných otázkach nie je nič nezvyčajné – naopak, sú celkom normálne a prirodzené. Veď ľudstvo si ich kládlo prakticky od svojho vzniku.

To, čo robí môj prípad taký jedinečný, to čím sa odlišujem od všetkých ostatných ľudí okolo seba je, že len ja, aspoň som sa o žiadnom podobnom prípade nedopočul, som sa nedokázal vyrovnať s tou dych berúcou nevedomosťou. Iste, sú mnohé prípady ľudí na okraji spoločnosti, ktorí stratili zmysel bytia a denne mnohí robia to, o čo som sa ja pokúsil. No oni na rozdiel odo mňa neprišli k tomuto životnému postoju prirodzenou cestou. Museli zažiť niečo veľmi významné, čo obrátilo chod ich života a prinútilo ich k tomu, na čo by inak možno ani nepomysleli. Len ja jediný som nezažil nič hrozné no i tak som nezostal len pri filozofovaní. Pre tú nevedomosť som sa nedokázal tešiť zo života, ktorý bol ku mne taký štedrý. Iba ja som bol ochotný obetovať všetko aby som našiel odpoveď. A kde inde som ju mohol nájsť, ak nie v smrti samotnej? Veď ak všetko, čo vidím môže byť klam, žiadne štúdium, putovanie ani myšlienkový konštrukt ma nemôže doviesť k pravdivej odpovedi. Všetko, čo sa dozviem v tomto živote, môže byť iba ďalšia ilúzia. Nikdy nebudem mať istotu. Tvrdíte, že ak umriem, možno už nebude nič, a teda ani ja. A keď prestanem existovať, prirodzene o tom nebudem môcť vedieť. To je síce pravda, iba že i to je východisko z mojej dilemy. Ak niečo riskujem, tak to, že to čo sa po svojej smrti dozviem, nebude o nič presvedčivejšie ako to, čo viem teraz. Inými slovami riskujem, že sa dostanem do ďalšej možnej ilúzie. No i to je podľa môjho názoru krok v pred, pre ktorý som ochotný sa pokúsiť ukončiť svoj život, len čo mi to môj zdravotný stav opäť umožní.