TiLKov blog

Here is for previous loves

2012-01-29T09:38:00.000+01:00

What if

2012-01-17T00:37:00.000+01:00

Hear that... you're crying
See that... I'm leaving
Now that you understand my grief
Keep the sadness as long as you breathe
Loving you was not a mistake
Hating you was no salvation
I don't care anymore about memories
Let's just end all our miseries
Perhaps it's love... but it's not blissful
I know that better than you do
I want you to shed your tears
To say that perhaps we can start over
But I shall say...
"No"

Perhaps Love

2012-01-12T02:39:00.001+01:00

I've finally found my love story.
One that I'll never be able to forget.
I finally have my beautiful memories.
I'll never forget it wherever I go.

Najt rejn

2011-09-15T23:18:00.002+01:00

Studené kvapky vody padali na jeho tvár a bodali ho do tela ako šípy padajúce z oblohy. Zdalo sa mu, ako keby každý z nich vážila aspoň kilo, hoci to boli len normálne kvapky nočného dažďa. Dopadali na neho, ako kráčal ulicou smerom von z mesta. Snažil sa vyčistiť si myseľ, na nič nemyslieť, sústredil sa len na kvapky, iba na tie kvapky, a na bolesť, ktorú spôsobovali. Vedel, že ak od nich odtrhne svoju myseľ čo i len na okamih, ak dá slobodu svojim myšlienkam, kamžite ho zavedú k tomu, čo sa práve stalo a bál sa, že ak na to pomyslí, tak tú bolesť asi nevydrží. A tak, zo strachu pred tým, že by sa mu v mysli vybavilo, čo pred chvíľou zažil, zo všetkých síl zameral svoju myseľ na kvapky vody a kráčal, kamkoľvek, hlavne sa nezastavovať. Občas sa jeho chôdza striedala s behom.

Až o niekoľko hodín si dovolil opatrne pomyslieť na to, kde je, a že by mal ísť domov. Domov, na nič viac sa ale myslieť netrúfal. Veľmi sa bál, že si na to opäť spomenie. Keď konečne prišiel domov, bolo už poludnie. Na šťastie bol tak unavený rýchlou chôdzou, že ihneď zaspal. Spánok, sladké zabudnutie. Lenže každý spánok, okrem toho posledného, má aj svoj koniec. To kruté precitnutie z oslobodzujúcej prázdnoty, keď opäť musel myslieť a zamestnať svoju myseľ, aby sa stále nevracala k tej noci.

Najhoršie zo všetkého boli okamihy precitnutia, keď sa ešte prevaľoval v posteli a v mysli mu ešte zostávali posledné zvyšky sna, ktoré nenávratne z pamäti mazali myšlienky na realitu. Prvá myšlienka potvrdila, že už nespí, hneď druhá však bola myšlienka na ňu. Každé ráno. Po každom spánku. Pred tým, ako si stihol spomenúť, že na ňu nesmie myslieť, že tú noc musí opäť celý deň z mysľe vytláčať, tak každé ráno, než si na to stihol spomenúť, pomyslel na ňu. Pomyslel na to, čo sa mu stalo. A i ten krátky okamih, než sa zapojil rozum a v kŕči sebazáchovy zahnal tú hnusnú spomienku do najvzdialenejších kútov mysle, i ten krátky okamih stačil na to, aby sa mu po zvyšok dňa hnusilo všetko a všetci, na koho narazil. Nenávidel taký život. Nenávidel seba a všetko okolo. Čokoľvek by bolo lepšie, než len takto žiť.

Dni striedali týždne, týždne mesiace, a on si pomaly zvykal. Nebolelo to menej, a vedel, že ani nikdy nebude. No zvykal si na tú bolesť. Ako pacient s rakovinou, ktorý sa naučí žiť so svojou chorobou. Vedel, že rakovina len tak neodíde, no on musí žiť ďalej, kým si ho Stvoriteľ nepovolá, musí dýchať, musí jesť, musí chodiť a zhovárať sa s ľuďmi. Pretože tak to na svete funguje.

Úmysel

2011-09-04T22:23:00.000+01:00

Od ich posledného stretnutia už ubehla celá večnosť. Toľko sa toho stalo. Toľko sa toho zmenilo. Toľko toho zvládol - bez nej. Keď sa potom odrazu vrátila, keď stála pred ním a otázkou na perách, keď sa splnilo to, o čo Ho prosil už toľko krát, odrazu nevedel, čo jej má povedať. Len tam tak stál a počúval jej slová. Zneli mu v ušiach ako zvony, hoci nie všetkému rozumel. Keď nakoniec stíchla, keď už nerozprávala, a iba mlčky hľadela do jeho očí čakajúc na odpoveď, povedal:

"Ja viem aký je. On sám sa nám opísal.

Je Všeznalý. Preto dobre vie, aký bol môj úmysel a aký bol ten tvoj. Ak boli naše úmysly čestné, ak boli hodné Jeho pomoci, bol by nám pomohol. Ak to, čo skrývalo sa v našich srdciach bolo čisté, neodvrátil by od nás Svoju priazeň.

Je však aj Spravodlivý. A ak sme jeden druhému pomohli alebo chceli pomôcť, vie o tom a odmení nás za to. Ak však jeden z nás spáchal druhému krivdu, ponesie za ňu zodpovednosť.

Nechystám sa ťa z ničoho viniť. Nechystám sa ťa súdiť. Nechystám sa obhajovať. On vie, čo spravil každý z nás. Vieme to my sami a vie to On. A to stačí. Tak to je dobre.

Ak to však chceš uzavrieť, ak predsa len chceš urovnať staré spory, začni od seba."

Pokým hovoril tieto slová, pozeral sa do zeme. Len niekoľko krát mu pohľad zablúdil do jej očí, no ihneď ho musel odvrátiť. Už to neboli tie oči, v ktorých sa kedysi tak rád strácal. Boli to iné oči. Tieto nepoznal. Boli cudzie a naháňali mu strach. Už ako keby ani nechcel, aby ďalej hovorila. Už si len želal, aby mohol ísť domov.

Lišiacka premena

2011-09-01T18:18:00.009+01:00

Často sa niečo škaredé, ohavné a nepekné rázom zmení na niečo malebné, svieže, pekné. Tak sa z larvy stane motýľ či zo škaredého káčatka labuť. Ibaže niekedy je to naopak. Čo bolo krásne, zmení sa na ohavnosť. Čo bolo svieže, je odrazu zhnité. Čo bolo čisté, je pokryté špinou, ktorá sa zarýva pod kožu a lepí sa dokonca i na ľudí, ktorí o nej iba počuli. A tak sa stalo, že z najkrajšieho motýľa na lúke je rázom červ. Ale čo sa skrýva vo vnútri?

9:67

2011-07-12T12:53:00.002+01:00

Pokrytci, muži i ženy, patria jedni k druhým: Prikazujú zavrhnutiahodné a zakazujú dobré a zatvárajú svoje ruky. Zabudli na Boha a On tiež na nich zabudol.

Nový deň

2011-04-09T17:58:00.003+01:00

Nebola osobou, bola telefónnym číslom, emailom. Tento príbeh už nebol o nej. Bol o ňom. Bol jeho. Už to viac nebol film o veľkej láske. Bol to film o chlapcovi so zlomeným srdcom. O jeho svete. O vstupoch a výstupoch. Ona bola jedným z tých vstupov, na ktorý si tak zvykol, a ten vstup sa pred pár mesiacmi zastavil. Jeden z mnohých vstupov, ale pomerne dôležitý. Jeho zastavenie malo veľký vplyv na chod jeho každodenného života. Paradoxne oveľa väčší, ako bol jeho vplyv, pokým ešte fungoval.

Na posledné stretnutie spomínal niekoľko krát za deň. Pripravoval sa naň. Zmenil mnoho vecí. Chcel si dať nové šaty, ktoré ešte nepoznala, no niektoré nenašiel a musel si dať tie jej. Gombík na saku sa mu odtrhol. S pravidla si veci nezašíval, nevedel to. No ísť domov už nemohol a nechcel pred ňou vyzerať, ako vandrák. Nechcel vyzerať tak, aby budil dojem, že ju potrebuje. Zaujímavé, že na tie najdôležitejšie veci myslel najmenej. Zvažoval, ako sa má oholiť, čo si má vziať, do akej to má dať tašky. A pritom ho ani nenapadlo, kde bude spať, čo bude jesť, čo s ním bude.

Na stretnutie prišiel unavený. Mnoho posledných nocí dobre nespal. Keď ju uvidel, rýchlo pochopil, že ju podľa všetkého vidí naposledy. Niečo hovorila, no tak veľmi to nevnímal. Podľa jej slov ju nepoznával. No jej tvár bola rovnaká. Známa. Tak tie slová radšej nepočúval a snažil sa zapamätať jej tvár. Nemohol sa pozerať veľa, aby to nebolo nápadné. Len niekoľko rýchlych pohľadov a opäť hľadieť do stola. Vnímal všetky črty jej tváre, ktoré tak poznal. Nové okuliare. Nové šaty. Vždy mala všetko nové, keď prišiel. Rukavice, prečo? Zo všetkých stretnutí, zo všetkých prvých poľadov, práve teraz sa mu zdala najkrajšia. Spomínal si, ako dlho si musel zvykať, keď ju uvidel prvý krát. A druhý krát. Teraz vôbec nie. Bola krásna, ako keby od ich posledného stretnutia neuplynuli 2 roky, ale nie viac ako pár dní.

Jeho svet sa od vtedy zúžil. Bez tohto vstupu sa dalo žiť. Nebol dôležitý zo žiadneho hľadiska, ktoré by sa dalo nazvať významným. No i tak mu to prekážalo. Hneval sa na seba kvôli tomu. No nič neľutoval. Svoj cieľ si splnil. Znova ju videl, hoci naposledy. Svoj cieľ si splnil a teraz mohol začať znovu. Zmätený, no plný očakávaní, čo pre neho osud pripravil. A on je teraz plný energie vykročiť do nového sveta. Do sveta bez nej.

Momenty šťastia

2010-10-12T23:27:00.010+01:00

Niekedy máme pocit, že všetko, o čo sme sa snažili, za čím sme šli, kvôli čomu sme si odopierali a na čo sme sa pripravovali, vlastne nemá väčší význam ako jeden šťastný moment, ktorý sa nám počas tohto snaženia, len tak mimochodom, podarilo zažiť.

Niekedy sa stane, že sa nám zdá, ako keby na ničom, čím vyplňujeme dni svojho života vlastne takmer vôbec nezáležalo. Že vlastne je celkom jedno, akú profesiu vykonávame, akú študujeme školu, v akej posteli spávame a čo nás prepravuje do nášho cieľa, ale že všetko, na čom kedy záležalo, boli momenty šťastia niekde medzi tým všetkým, a že sú to tieto momenty, ktoré rozlišujú medzi šťastným životom a utrpením.

Momenty takéhoto precitnutia netrvajú dlho. Uvedomíme si to, potešíme sa, možno sklameme no o pár minút upadneme späť do cyklu aktivít, oddychu, potešení a strádaní, na ktorý sme zvyknutí a v ktorom sa cítime bezpečne.

Čo s tým robiť? Treba vôbec niečo? Myslím si, že nie. Myslím si, že chcem žiť. Myslím, že pre tie šťastné momenty, ktoré vyplňujú čas na tejto zemi, sa oplatí tráviť väčšinu života v mechanickom kolobehu, pre tie šťastné chvíle sa to oplatí, a ešte pre chvíle ako je táto, chvíle uvedomenia si.

Sny druhých ľudí

2010-06-28T23:19:00.006+01:00

V osamelých večeroch,

takých ako je tento,

pýtam sa, ani neviem koho,

pýtam sa sám seba,

vlastne, pýtam sa Teba,

čo také som urobil?

čím som si zaslúžil?

že si ma stvoril.

V osamelých večeroch,

takých ako je tento,

premýšľam nad snami druhých ľudí,

sú ich sny plytké a prosté?

Sú hlboké a krásne?

Sú také, ako moje?

do ich snov však nikdy nebudem mocť nahliadnuť,

to dokážeš iba Ty,

no to mi zvedavosť neuberá.

V osamelých večeroch,

takých, ako je tento,

cítim, že nechcem byť sám,

snívam o šťastí,

o tom, ktorého si mi toľko dal,

o tom, ktoré som si ničím nezaslúžil,

snívam o tom, ako ho mať viac.

Taký zlý človek som,

v osamelých večeroch,

ako je tento.

Emily

2009-10-18T01:18:00.004+01:00

Chodil som po chodbách tej budovy niekoľko hodín. Prezrel som každú miestnosť, každý kút. Po čase ma napadlo vyjsť von. Chodil som po uliciach, vchádzal som do domov, butikov, nákupných centier. Prezrel som kostoly, nemocnice. No nikde som ju nemohol nájsť. Nestretol som jediného človeka, ktorého by som sa mohol opýtať, kde ju mám hľadať.

Niekedy pršalo, raz som dokonca videl sneh, no väčšinou svietilo Slnko. Svet som postupne poznal celý naspamäť. Neverím, že by tu ešte existovalo miesto, kam by som sa nepozrel. Prešiel som ho snáď tisíc krát. Prázdne mestá, ulice, izby. Nikde ani jediná stopa po mojej láske. Iba ten lístok. Už ani neviem keby to bolo. V jednom z miest, v škole v lavici som našiel papierik s jej menom. Stálo na ňom: „Navždy tvoja... Emily.“ Bol to koniec listu. Ten papierik odtrhol z jej listu pre mňa. Cítim z neho jeho vôňu. No keby mi ho nepodstrčil, dodnes si nespomínam ani na jej meno.

Emily. Moja láska. Aká prenádherná musíš byť. Ako túžim znovu ťa vidieť. Pripomenúť si tvoju tvár. Dotknúť sa tvojich vlasov. Privoňať k tvojej pokožke. Koľko svetov ešte budem musieť prehľadať, aby som ťa našiel? Koľko brán budem musieť odomknúť, kým sa dostanem k tej jeho. Prečo mi ťa vzdal?

Keď už som stratil i poslednú štipku nádeje, že sa odtiaľto niekedy dostanem, keď večnosť a dobu, ktorú som tu strávil, som už prestal rozlišovať, keď už som naspamäť poznal každý kameň, steblo trávy i zrnko piesku tohto sveta, keď som posledné storočia preležal tvárou zaborenou do zeme niektorej krajiny, v ruke zvierajúc lístok s jej menom, vtedy som, ako už toľko krát, začul jeho smiech. Jeho kroky v diaľke. Cítil som ho. V okamihu som bol na nohách, no i tak, kým som sa stihol otočiť, svet sa začal rozpadať. Zem sa roztriasla. Skôr, ako môj zrak popadol na jeho tvár, prepadol som sa pod zem.

Padal som tak dlho. Až keď pád už prestal byť pre mňa neprirodzeným, až keď som si ho celkom prestal uvedomovať, prišiel náraz. Prach, ktorý sa rozvíril, oslepil moje oči a hluk prehlušil všetko, čo by som inak zreteľne počul. Pomaly som dvíhal tvár zo zeme. Rukami som sa podoprel a kľakol si na kolená. Vtom začal fúkať oproti mne silný vietor. Niekoľko metrov ma niesol so sebou, kým moje ruky našli na zemi kameň, ktorého sa mohli zachytiť. Vietor istý čas neprestával, no odrazu všetko stíchlo.

Kľačiac na zemi, mohol som sa teraz rozhliadnuť okolo seba. Veľa som nevidel. Bol som na akomsi ostrovčeku uprostred nekonečnej prázdnoty. „Kto vie, ako dlho by som ešte bol padal, keby sa mi nepodarilo doňho naraziť.“ Preblyslo mi hlavou. Kľačal som tu takto istý čas. Lístok som ešte vždy zvieral v ruke a neustále som opakoval jej meno. Emily. Emily. Emily.

Hľadiac do zeme, dotkol sa môjho tela jemný závan jeho dychu. Stál priamo predomnou. Už nebolo nič, čo by mi zabránilo ho uvidieť. Čas, po ktorý sa predomnou ukrýval, rovnal sa večnosti môjho bytia. A nič mu nebránilo pokračovať v tom naveky. No teraz, v tejto chvíli sa postavil predomňa, aby mi umožnil pozrieť sa naňho. Zmeravel som. Celé hodiny som sa nedokázal ani pohnúť. Až potom som začal pomaly dvíhať zrak. Zazrel som podrážky jeho topánok. Kdesi v sebe som našiel zvyšky dávnej odvahy. Tej, ktorá mi umožnila dodržať svoj sľub a dostať sa až sem. Videl som jeho šaty. Mal čierny plášť, na nohách tmavé, stredne vysoké čižmy. Videl som jeho ruky. Tak jemné. Nikdy som nič tak jemné nevidel. Môj pohľad zastal tesne pod jeho tvárou. Pripomenul som si jej meno. Pripomenul som si, ako veľmi ju milujem. Pevne som zovrel lístok s menom, ktorý mi nechal. Zdvihol som zrak a pozrel sa mu do tváre.

Keď som ju zbadal, na okamih som sa nemohol nadýchnuť. Nespomínal som si, ako sa volám, kto som a prečo som tu. Keď som uvidel jeho tvár, bielu ako sneh a jemnú ako zamat, oči a vlasy čierne ako uhoľ, slzy my vytryskli z očí a stekali po tvári, až som ich musel zotrieť rukou. Stačila však krátka chvíľa a z mojej mysle opadol opar zabudnutia. V tom sa na mňa pozrel. Nejaký čas sme hľadeli jeden druhému do očí. Po istej dobe si moje telo privyklo na ten pohľad a moja myseľ sa postupne očisťovala. Vybavoval som si spomienky, tak staré, že celé tisícročia som si na ne nespomenul ani raz. Spomenul som si na svoje meno. Spomenul som si pôvod toho pocitu, ktorý mi po celú tú dobu nedovolil vzdať sa. Spomenul som si na všetko, čo ma viedlo k tomu, aby som sa dal na túto cestu.

Ako sme tak hľadeli na seba, moje pery sa zľahka rozochveli. Pomedzi slzy tečúce dolu po tvári sa mi z úst nesmelo vydralo krátke a tiché slovo. Dôvod, prečo som prišiel až sem.

„Prečo?“

„Prečo?!?“ Zopakoval som svoju otázku. „Prečo si mi ju vzal?“

Pristúpil o krok bližšie ku mne a prehovoril. „Milovala ťa celým svojím telom i dušou. No boli ste takí rozdielni. Už to viac nemohla zniesť a ja som sa nemohol pozerať, ako sa trápite. Preto som si ju vzal k sebe. No ani ja som nevedel, že vaša láska je až taká silná. Ani mne sa ju nepodarilo rozdeliť.“

„Vráť mi ju. Dovoľ mi ju opäť vidieť. Dovoľ nám byť spolu.“

„Dlho som bol hluchý k tvojim prosbám. Hovoril som si - čo by sa zmenilo? Skôr či neskôr by si ju opäť spravil nešťastnou, alebo ona teba. No pochopil som, že som sa mýlil. Potom, ako si za mnou prišiel, nechal som ťa prežiť tie najhroznejšie muky, no ti si sa nevzdal. Po nich som ti ponúkol najkrajšie slasti, aké som mohol, no odmietol si ich. Nechal som ťa putovať tak dlho, že si zabudol na všetko, čo kedy bolo, no i tak si ju neprestal milovať.

A ona? Zahrnul som ju bohatstvom, krásou a láskou, no ona i tak nebola šťastná. Pochopil som, že ona nikdy nebude šťastná, bez teba.

Obaja ste dokázali, že obetujete všetko pre svoju lásku. A i keď medzi vami bolo viac smútku ako radosti, vaša láska pretrvala. Vystavil som vás tým najťažším skúškam a vy ste obstáli. Buďte teda svoji na veky. Máte moje požehnanie, moju ochranu a môj obdiv.“

Dilema

2008-09-03T17:53:00.022+01:00

Ako ste sa mohli presvedčiť, početné psychologické vyšetrenia a konzultácie s lekármi preukázali, že som psychicky úplne v poriadku. Podľa odborných vyšetrení nemám náchylnosť k náhlym zmenám nálady, ani výbuchom afektu. Obaja veľmi dobre vieme, že neexistuje žiadny zákonný dôvod, aby ste ma držali v tejto liečebni proti mojej vôli a už v najbližších dňoch to potvrdí aj súd. Požiadali ste ma však, aby som vám, mimo oficiálneho záznamu, objasnil skutočné dôvody, ktoré ma viedli k tomu, aby som si dobrovoľne siahol na život. Uvediem teda pravú príčinu. Akokoľvek sa vám bude zdať malicherná či nedôveryhodná, vedzte, že je to pravý a jediný dôvod môjho konania.

Od mala som nemal veľa záľub. Často som sa ponáral do seba a premýšľal. Niekedy som v hlave preberal veci, ktoré sa mi stali. Rozmýšľal som nad ich významom alebo som si len tak pre seba opakoval, čo sa mi prihodilo. Niekedy som sníval o budúcnosti. Mal som sny o tom, kým budem, čo budem robiť. No najčastejšie som nemal jasný cieľ pre svoje myšlienky. Nechal som sa len tak unášať v spleti pocitov, dojmov, spomienok a snov. Niekedy som tak vedel stráviť i celé hodiny. Postupne, no už v rannom veku, sa z týchto myšlienok začínal vynárať spočiatku veľmi nejasný, nezreteľný, pocit. Ako čas plynul, pocit, ktorý som mal, nadobúdal stále jasnejšie kontúry. Už sa presne nepamätám, kedy presne sa stalo, že tento pocit, najskôr tak slabý, premenil sa na jasnú otázku: „Kto som?“ Preľakol som sa, keď som si prvý krát, ešte ako dieťa uvedomil, že vlastne neviem vôbec nič a preľakol som sa ešte mnoho krát potom, keď som si vo chvíľach hlbokého hĺbania vybavoval znova a znova skutočnú hĺbku tejto otázky. Nebudem vám tu vykladať známe filozofické problémy, o ktorých zaiste viete viac než ja sám. Nemá zmysel hovoriť o tom, čo sa každý určite opýtal sám seba najmenej tisíc krát – „Ako mám vedieť, že to čo vidím je skutočné? Ako mám vedieť, že to, čo mi ľudia hovoria, je pravda? Ako mám vedieť, či oni sami sú skutoční?“ Na takýchto a podobných otázkach nie je nič nezvyčajné – naopak, sú celkom normálne a prirodzené. Veď ľudstvo si ich kládlo prakticky od svojho vzniku.

To, čo robí môj prípad taký jedinečný, to čím sa odlišujem od všetkých ostatných ľudí okolo seba je, že len ja, aspoň som sa o žiadnom podobnom prípade nedopočul, som sa nedokázal vyrovnať s tou dych berúcou nevedomosťou. Iste, sú mnohé prípady ľudí na okraji spoločnosti, ktorí stratili zmysel bytia a denne mnohí robia to, o čo som sa ja pokúsil. No oni na rozdiel odo mňa neprišli k tomuto životnému postoju prirodzenou cestou. Museli zažiť niečo veľmi významné, čo obrátilo chod ich života a prinútilo ich k tomu, na čo by inak možno ani nepomysleli. Len ja jediný som nezažil nič hrozné no i tak som nezostal len pri filozofovaní. Pre tú nevedomosť som sa nedokázal tešiť zo života, ktorý bol ku mne taký štedrý. Iba ja som bol ochotný obetovať všetko aby som našiel odpoveď. A kde inde som ju mohol nájsť, ak nie v smrti samotnej? Veď ak všetko, čo vidím môže byť klam, žiadne štúdium, putovanie ani myšlienkový konštrukt ma nemôže doviesť k pravdivej odpovedi. Všetko, čo sa dozviem v tomto živote, môže byť iba ďalšia ilúzia. Nikdy nebudem mať istotu. Tvrdíte, že ak umriem, možno už nebude nič, a teda ani ja. A keď prestanem existovať, prirodzene o tom nebudem môcť vedieť. To je síce pravda, iba že i to je východisko z mojej dilemy. Ak niečo riskujem, tak to, že to čo sa po svojej smrti dozviem, nebude o nič presvedčivejšie ako to, čo viem teraz. Inými slovami riskujem, že sa dostanem do ďalšej možnej ilúzie. No i to je podľa môjho názoru krok v pred, pre ktorý som ochotný sa pokúsiť ukončiť svoj život, len čo mi to môj zdravotný stav opäť umožní.

Loveless

2008-07-24T23:44:00.002+01:00

...Loveless – the one without love...

Ďaleko za poslednými dedinami, za najvzdialenejšími horami na obzore, tam, kam už nevedú žiadne cesty a rozprestiera sa len čiery les, za tým lesom leží starodávny hrad.

Muž odsúdený žiť bez lásky. Žena, odhodlaná vyslobodiť ho z jeho rozhodnutia. Ale chce to vôbec? Chce jej pomoc? Nemyslím. Je sám. A chce zostať sám. On totiž nič iné nepozná. On pozná iba osamelosť. Pozná iba žiaľ. Sám sa tak rozhodol. Odsúdil svoju dušu na život bez lásky. Odprisahal, že už nikoho nikdy nebude milovať. Prečo za ním prišla? Prečo len? Prečo sa nechce dať odbyť? Prečo sa stále vracia k nemu, i keď neprejavil ani náznak záujmu? A prečo on tomu nezabránil? Prečo jej dovoľuje stále sa vracať? On ju o nič nežiadal, nič jej nedlhuje, nič nemusí ľutovať. No on zostáva s ňou. Prisahal, že nikdy viac nepocíti lásku, no ona sa nevzdala. Bojovala o jeho srdce a teraz patrí len jej.

Definitive

2008-07-24T23:20:00.017+01:00

"Gabriel netúžil po Paríži, netúžil po byte, po styku s kultivovanými ľuďmi, netúžil po pohodlí, ba ani po nasýtení posteli a čistote. Ak vôbec niečo cítil, tak len túžbu po samote, ktorá rástla z minúty na minútu. Musela to však byť samota, akej ani nebolo. Svet bez ľudí. Planéta, kde niet potrieb, pohybu a núdze. Kozmická pustovňa, v ktorej by bol jediným tvorom, pokojne hľadiacim, bez minulosti, prítomnosti a budúcnosti." (Franz Werfel - 40 dní Musa Daghu).

Občas sa svet zúži na jediný hlas, jeden pohľad, žiadnny zvuk ani priestor. Stáva sa to vo chvíľach, keď pocity sú tak silné, že rozum odmieta poňať všetko ostatné a uzavrie sa do seba, aby sa chránil. V takých chvíľach vás niekedy môže napadnúť otázka: „Čo keď toto je všetko? Som naozaj tak sám? Kto som? Kde to som? Je tu ešte niekto?" Nekonečná prázdnota, osamelosť v duši dusí ma a ja neviem kedy sa opäť dokážem nadýchnuť. Niekedy už celkom zabúdam, aké to bolo, keď som po svete mohol chodiť so vzpriamenou hlavou, prijímať svet s radosťou každým hbokým nádychom, hľadieť ľuďom každého veku a pohlavia priamo do očí bez pocitu úzkosti kvôli tomu, čo som.

Od tej studenej jesennej noci nemyslím na nič iné, iba na ňu. Prestávam pochybovať. Prestávam sa pýtať. Našiel som odpovede. Chcem sa tam vrátiť, chcem ju vidieť, na ničom inom nezáleží. Ani na mojom živote, ani na životoch tých nedokonalých krehkých reprodukcií mňa samého, ktorých som si pomeoval ľudia. Šmahom ruky mám právo vymazať ich z tohto sveta pretože ich bytie vychádza zo mňa a nebyť mňa, ktorý im priraďuje meno a vzhľad, ktorý definuje ich bytie, neboli by vôbec. Nič nie je mimo nňa. Kedysi som býval ako oni. Pomerne dobré zamestnanie, na ich pomery, dokonca aj niekoľko priateľov. Nebolo ich veľa. Nie však preto, že by som si s ľuďmi nerozumel. Dovolím si tvrdiť že som bol príjemným a pomerne často pozývaným spoločníkom. No sám som sa na v spoločnosti nepohyboval viac než to bolo nevyhnutné. Spoločnosť ľudí mi nemala veľa čo ponúknuť. Ľudia ma už vtedy nudili. Ich problémy by sa dali zhrnúť do niekoľkých skupín. Radosť, sklamanie, zrada, samota, neúplnosť, neinformovanosť, pretvárka. I keď som sa s nejakým človekom stretol po prvý krát, akonáhle sme sa zblýžili a on mi začal rozprávať o svojich starostiach, pripadal som si ako by som ich už poznal naspamäť.

Mal som vtedy asi 28 rokov. Žil som v prenajatom podkrovnom byte na okraji väčšieho mesta. Písal som pre miestne noviny. Nebol som práve boháč, no nežil som si zle. Písal som väčšinou kultúrno spoločenské komentáre, fejtóny, vyšla mi dokonca zbierka poviedok. Oveľa radšej ako spoločnosť som mal nekonečné nočné prechádzy mestom. Nikdy som nemal jasný cieľ kam a ako ďaleko sa vydám. Prechádzky pre mňa boli príležitosťou nemyslieť na veci spojené s dennou realitou a nechať sa uniesť náhodným prúdom myšlienok. Často som sa chodieval prejsť k moru. Udieranie vĺn o skaly podomnou pôsobilo na mňa neznámou silou. Mal som pocit, ako keby more na tomto mieste nikdy nezažilo pokoj. Nespomýnam si, že by som tu niekedy videl pokojnú morskú hladinu. Cítil som, že tu takto môžem ostať celý svoj život a že to nebude život premárnený.

Podvečerný vánok ofukoval kamenisté brehy mora. Po nábreží sa prechádzalo ešte pomerne veľa ľudí. Sedel som na lavičke a hľadel na vlny. Za chrbtom som počul hrmot električiek. Ľudia nastupovali a vystupovali. Tlačili sa dnu snažac sa nezmeškať najskorší spoj. Autá jedno za druhým vyplňovali cestu po stranách električkovej trate, kam až oko dovidelo. Toľko ľúdí? Toľko životov? Alebo iba jeden? Alebo žiadny? Podobné myšlienky mi posledné mesiace takmer nedali spávať. Vždy som mal podobné predstavy, no ich intenzita v poslednej dobe hraničila s posadnutosťou. S nutnosťou prísť na to, kto som. S nutnosťou pochopiť. S jedinou otázkou – Prečo ja? Odrazu ma ovalil studený pot a na moment som nebol schopný vyrieknuť jediné slovo. Roztrasli sa mi ruky a zatajil dych, keď som odrazu za sebou začul ženský hlas.

„Myslíš si, že by si to mohol nebyť ty?“ Povedala tú vetu takmer so smiechom. „Nemyslíš, že otázka, ktorú si kladieš je len potláčaním toho, čo si vedel vždy?“

Otočil som sa a za mnou stála žena v mojom veku. Bola tak nádherná. Ani naokamih som nezapochyboval, že je to najkrajšie, čo som kedy vo svojom živote videl. Krása sama zhmotnená v tele mladej ženy. Chvíľu som stál a hľadel na ňu. Nedokázal som preriecť ani slovo. No potom tak náhle, ako ma predtým ovalil nával hrôzy, odrazu som sa pri nej cítil celkom kľudný.

„Ako to myslíš?“ Opýtal som sa jej. Odpoveď som nečakal. Dobre som ju vedel. Mala pravdu. Vždy som ju vedel. Moje pochybnosti neboli pochybnosťami. Boli len obavami. Nechcel som veriť tomu, že som sám, že keby som bol niekto iný, tiež by som to bol len ja. Nevznikol som v prostredí, v ktorom žijem, ani ono nevzniklo zo mňa. Svet je ja a ja som svet. Ibaže ja som ten, ktorý si to uvedomil. Počúvol som ju. Už som sa viac nebál. Pozrel som sa na rozbúrené vlny a zmenil ich na pokojnú hladinu. Pochopil som, že neboli rozbúrené preto, že by tu často fúkal vietor. Keď som sa obzrel, bola preč. Nie však preto, že by som si to želal. Zmyzla, a ja som ju viac nevidel.

Sediac na lavičke obklopený davom priznal som si, že som na svete sám. No myslel som len na ňu. Kto je? A ako to, že je iná? Všetci ľudia sú tak ovládateľní, kontrolovateľní, známi. Ako to, že ona bola iná. A ak som iba ja, ako je potom možné, že som si pripadal menej sám na ten krátky moment, keď som bol s ňou. Viem, že spravím všetko, aby som ju opäť stretol. Spravím čokoľvek. Sedím a hľadím do diaľky. Do miest, kde sa nikdy nepozriem, na ľudí, ktorých nikdy nespoznám, lásky, ktoré my navždy ostanú skryté. Som sám, vždy som bol sám a navždy budem. Kamkoľvek pôjdem, s kým koľvek prehovorím, budem len sám so sebou. Ale čo láska? Kto si? Nádej, že si iná by mi istotne dala silu pokračovať. Silu skúmať svet v ktorom som sa ocitol. Nádej, že ťa ešte niekedy uvidím. No sám dobre viem, že to tak nie je. Tlejúci zvyšok krátkeho momentu šťastia márne mihajúci sa mojím srdcom vie, že už nikdy nebude naplnený. Umieram. Ruža môjho života uschla a zvedla. Lístky bez života pomaly opadávajú a ja si uvedomujem, že toto je koniec. Odchádzam tak, ako som prišiel, tak, ako som žil. Sám a opustený. Nikdy viac nechcem skúsiť, čo som zažil. Už nikdy viac. Nikdy už viac trpieť. Nie pre ňu, ani pre nič iné. Prežil som bolesť, trápenie, osamelosť i šťastie. No láska ma zabila. Láska ma zabila.

Vráť sa!

2008-02-07T02:27:00.013+01:00

Už to nebol ten urastený chalan, akého poznala pred rokmi. Mal sotva 60 kilov a riedke, polámané vlasy. Staré šaty, snáď tie isté, čo nosil ešte keď boli spolu. Keď sa zhovárali, snažil sa pôsobiť čo možno najpriateľskejšie, no ona sa cítila ako keby sa po celý čas díva za ňu. Akoby to nebola ani ona, s kým sa rozpráva. Ani by jej nebol podal ruku, keby mu ju sama neponúkla. Jeho ruka sa chvela a keď ju trochu viac stlačila, uvedomila si, že je to len kosť potiahnutá kožou. Už sa viac neovládla, pozrela do jeho prázdnych, neprítomných očí a opýtala sa: „Čo sa to s tebou stalo? Ako si sa mohol za tých pár mesiacov takto zmeniť?“

Evidentne znervóznel. Nasilu sa, akoby pousmial. „O čom to hovoríš? Asi sa ti len niečo zdá..“ Stúpil si bližšie k dverám. Pokúsila sa dotknúť jeho tváre. Trhlo ním. Odstrčil jej ruku a vybehol von. V behu ešte počul, ako za ním niečo kričala. Ale čo to bolo, už nerozumel. Pár hodín ho držala úzkosť z tohto zážitku, no prešlo to a vrátil sa do stereotypu, ktorým žil posledné mesiace.

Keď od neho odišla, jeho život sa akoby zastavil. „Robím to pre nás.“ hovorila. „Ver mi, neboli by sme spolu šťastní, viac a viac by sme sa trápili, raz by nás to pohltilo...“ Neovládol sa a hodil poloprázdny pohár o stenu. „Aké pre nás?!?!?! Urobila si to len pre seba! Nebola si dosť silná... Nie pre nás... Nie pre mňa. Aký už je toto život? ...Aký už je to život..? Život bez teba...“ Odpil si z fľaše, keďže pohár pred chvíľou zničil. S črepmi sa neobťažoval.

Keď odišla, život sa zmenil na prežívanie, bdenie na bolesť. V škole už asi mesiac nebol. A doma sa tiež neukázal. Dni trávil v internátnej izbe, len čo občas zašiel do nejakého podniku, väčšinou sám, alebo len do obchodu po alkohol či cigarety, po jedlo zriedka. Väčšinu dňa spal. Spánok, to bolo zabudnutie. Na chvíľu na ňu nemyslieť. No ani keď bdel, nebol celkom hore. Ležal na posteli, hľadel z okna, výnimočne sa po nociach prechádzal mestom. S ľuďmi sa stretával čo možno najmenej.

Celé dni myslel len na ňu. Na spoločné chvíle. Dobré aj zlé. Na dotyky. Na rozhovory. Na hádky. Tie nekonečné hádky. A na smrť. Predstavoval si, ako umiera. V hlave si prechádzal všetky možnosti. Znovu a znovu. V poslednej dobe sa pri prechádzkach sa vždy vydal ponad most. Zastavil sa na ňom a hľadel na búriacu rieku pod ním. Vracal sa tam stále častejšie.

Vyplavila ho rieka niekde za mestom pár dní na to, ako sa spolu stretli. O ďalších pár dní sa o tom dozvedela i ona. Niekoľko jeho priateľov vedelo, že sa rozišli a povedali jej to. Odkedy sa naposledy stretli, veľa krát mu volala, no neodpovedal. Myslela si, že o ňu už stratil záujem. "Prečo? Prečo to urobil? Prečo teraz?" Kládla si znova a znova tie otázky bez odpovede. „Počúval ma vôbec, keď sme sa stretli?“ Pýtala sa sama seba. „Nepočul, keď som za ním volala? Milujem ťa. Len teba. Odpusť mi, prosím! Začnime znovu...“

Samovražda

2008-02-07T00:00:00.003+01:00

Môže sa stať, že niekedy ste tak veľmi bezradný, že jediné možné východisko je skončiť so životom. V takej chvíli sa váš stav mysle dá prirovnať k človeku trpiacemu hrozným smädom, ktorý má však iba vodu s jedom, ktorý by ho okamžite zabil. Deň za dňom jeho smäd rastie a rastie, až raz dospeje do takých rozmerov, že rozum stratí i posledný inštinkt sebazáchovy a pohár s jedom vypije, len aby ten smäd zahnal. Otrávi sa a umrie.

Mindwalk

2007-10-25T03:06:00.006+01:00

Trochu mi to tu mrzne tak prinášam krátky nočný dialóg na motíve skutočných dialógov medzi autorom a ehm.. ním samým...

"Predstavuješ si niekedy smrť, Winston?"

"Neustále. Predstavujem si, ako padám z veľkej výšky na zem. Približuje sa oveľa pomalšie ako by si človek pomyslel. Nakoniec dopadnem. Dunivý náraz. Predstavujem si, ako pomaly strácam vedomie. Ako keď ti berú krv v transfúznej stanici a ty to prestaneš zvládať. Necítim bolesť. Ani strach, či zvedavosť. Za chvíľu cítim pokoj, ale aj ten je len dočasný. Nakoniec sa všetky moje pocity rozplynú a moje myslenie prestáva existovať. No nezmizne. Samo o sebe už nie je, no nie je to ani koniec. Nie je viac možné opísať, čo cítim, lebo "ja" sa stalo minulosťou. Teraz sa javí ako dočasná klietka, zákerná no nevyhnutná. Tak obmedzená, tak sama."

"Myslíš, že je to Boh?"

"Kto je to Boh? Ak Boh je všade okolo nás, ak vzduch, voda a zem je Boh, ak som Boh ja a ty a my všetci a všetko to, čo je mimo nášho chápania a čo zostane človekom naveky nepoznané, ak všetko toto je Boh, tak áno. Je to Boh."

"Čo ak smrť znamená koniec?"

"Ak je to tak, nikdy sme neexistovali. Ak by bolo toto všetko, čo máme, tak vlastne nemáme vôbec nič a rozdiel medzi 10 rokmi života a 100 nie je významnejší než prach."

"Jediné, čo vieme s istotou je, že nevieme vôbec nič. Jediné, o existencii čoho nepochybujem, som ja sám a čím dlhšie si nad tým lámem hlavu, tým menšiu istotu mám i v toto jediné."

"Iba nekonečný život dáva tomuto celému zmysel. Nič iné. A teda viera v logičnosť univerza je jediné, čo nám zostáva. Viera. Oh, aká chabá to útecha!"

I can't live without you

2007-01-20T17:38:00.003+01:00

Trochu kratšia poviedka. Je trochu iná ako tie predošlé. Chcelo sa mi písať o láske, tak som o nej napísal. No a ktorá láska je silnejšia ako tá tragická?

Milujem ťa. I can't live without you! Nemôžem bez teba žiť! Nemôžem bez teba žiť! Chcem aby to tak nebolelo. Čo mám urobiť, aby to prestalo? Posunul som hodinovú ručičku o jednu hodinu naspäť. Pred jednou hodinou si bola ešte moja a teraz si...
...mŕtva!

Milujem ťa. Milujem ťa až za hrob. Oslobodila si ma! Vyliečila si ma z tej smiešnej posadnutosti žitím. Dnes sa opäť stretneme. Opäť ti poviem do očí, you are my love! Moja láska si ty. Only you I love. Milujem ťa.

Čakal som tak dlho. I can't live without you! Zomieram. Opäť sa stretneme. Počkaj ma tam, už som na ceste. Vidím smrť idúc si po mňa v čiernom závoji postriekanom krvou. Teším sa na ňu. Zasmejem sa jej do očí láska, počuješ?!?

Nič som necítil, keď si odišla. Od tej chvíle som už nepocítil žiadny pocit. Aký smiešni sú mi teraz všetci ľudia. Smejem sa im. Sú tak hlúpo posadnutí niečím, čo im snáď ani nikdy nepatrilo. Aká smiešna mi je tá ich posadnutosť životom. Teším sa na smrť, láska.

Si moja jediná láska. Sme jedno telo a jedna duša, spomínaš ši? Nikdy sa nesmieme rozdeliť. Nikdy! O chvíľu som pri tebe. Vydrž ešte. Už som skoro tam. Cítim smrť. Prenikla do môjho krvného obehu. Prúdi do celého tela. Ešte chvíľu a opäť sa stretneme. Nikdy ťa nenechám samú.

Vôbec to nebolí. Guľka ma len škrabla. Nič som necítil. Iba vietor na tvári. Padám tak rýchlo. Ó láska, to je nádhera! I wish you were here. Keby si to tak cítila. Nikdy som nič krajšie nezažil. Aká slastná je cesta k tebe, láska. Aké nádherné je umierať pre teba.

Oh! Videla si to! Náraz o chodník ma vymrštil z tela ako blesk! Pozerám sa naň z výšky druhého poschodia. Už sa pri ňom zbiehajú zvedavci. Čo ich na tom tak fascinuje? Čo tak láka ľudí na umieraní? Teraz na tom už nezáleží. Idem za tebou. Som skoro tam. Cítim tvoju vôňu. Už ťa takmer vidím. Milujem ťa, láska.

Ahoj láska. Dávno sme sa nevideli. Chýbala si mi. Chvejem sa, keď ťa takto vidím. Zmenila si sa. Prečo nič nehovoríš? O bože, ako si mi chýbala. Chcem ťa objať. Láska! Stalo sa niečo? Čo to robíš? Pusti ma! Nechaj....!

Odrazu som niekde inde. Nebola to ona. Všetko bolo inak. Nikdy to nebola ona. Zničila ma vlastná predstava. Z jednej ilúzie som sa iba premiestnil do inej. Zabil som sa kvôli sebe samému, kvôli preludu. Ale ten prelud bol to najkrajšie, čo som v živote mal...

Mesto na konci sveta

2007-01-12T02:06:00.002+01:00

Po dlhšej dobe som mal opät náladu na písanie. Tým čo sa páčili predošlé moje poviedky, sa to asi nebude. Tým ktorým sa nepáčili, sa to tiež asi páčiť nebude. Ani mne sa to nepáči. Je mi to jedno. Všetko je na nič.

V posledných dňoch sa mu už hnusilo v podstate všetko. Hnusil sa mu jeho vlastný dych, vietor narážajúci do múrov ošarpaných budov, triaslo ho na celkom tele keď počul neznesiteľné škrípanie bŕzd rýchlovlaku pred každou bezvýznamnou zastávkou. Dávno sa ľuďom nepozeral do tváre, pri pohľade na nich sa v ňom iba umocňoval hnus z vlastnej existencie. Nežil už pre nič. Nechcel pre nič žiť. Nežil, iba prežíval deň za dňom v neustálom drogovom a alkoholickom opojení, únave, vyčerpanosti a beznádeji. Prežíval v tomto meste ako cudzinec ktorý omylom zablúdil, nič netušiaci a istý si len jedinou vecou, že sa narodil to toho nesprávneho sveta, že je tu určite iba omylom, hľadajúci otázku prečo práve on, prečo sa musel narodiť, hľadajúci neexistujúcu otázku, kto je za to zodpovedný.

Vystúpil z vlaku existencia a zamieril do baru Beznádej. Svoje na kosť vychudnuté, absolútnym vyčerpaním trpiace telo zložil pred bar. Očami čiernymi a prázdnymi ako jeho duša sa na okamih pozrel na barmana a hneď znovu zvesil hlavu na plecia. O chvíľu pred ním na barovom pulte ležal pohár vodky, inhalačný sprej a niekoľko náplní najnovšieho supermodelu známej drogy. Obrátil do seba pohár a načiahol ruku po drogách. Barman mu ju chytil a pozrel do zničenej, ako stena bielej tváre. Muž vytiahol z vrecka na bunde peniaze, položil ich na bar, vzdal sprej, náplne, vstal a odišiel do zadnej miestnosti. Zvalil sa medzi kartóny a prázdne fľaše, roztrasenou rukou natlačil náplň do inhalátora a zhlboka sa nadýchol ako si vstrekol drogu do úst. Sprej mu vypadol z ruky a na okamih jeho oči zahalil čierny sen. No ihneď ako príznaky trochu opadli a znova vládal v ruke udržať sprej doplnil svoje telo zvyškom obsahu náplne. „Jedna bombička je vraj určená na 4 až 6 dávok“, tvrdil barman ktorý medzi časom postával vo dverách. Muž niečo nezrozumiteľne zamrmlal, barman ho chytil a zadným vchodom vyniesol z baru. „Pochop ma Dave, už tak pre teba robím ažaž, nechcem mať v bare zasa nejaké úmrtia, posledné čo potrebujem je dostať sa do pozornosti mužom zákona.“ Vošiel dnu a zabuchol za sebou dvere. Muž už dávno nerozlišoval čo je realita a čo nie, ťažko by to niekto ešte dokázal po toľkých sedatívach čo v posledných mesiacoch bral. Rozhliadal sa okolo seba, potom sa oprel o stenu, vytiahol novú náplň, vsunul ju do spreja a celú ju vyprázdnil do svojich úst. Zvalil sa na zem a omdlel.

O dve hodiny sa prebral asi o dvadsať metrov ďalej bez bundy a bez drog. Po chvíli sa postavil na nohy a prešiel pár blokov. Pár pekne hnusných blokov. Na okamih s pomedzi mrakov vyšiel mesiac, aby ho o pár minút opäť zahalil kúdol dymu z miestnych tovární. Začalo pršať. Studený a kyslí dážď mu stekal po tvári a po tele. Nemal bundu a triasol sa zimou. V stave v akom bol to ale aj tak vôbec nevnímal. Pomyslel si že určite teraz niekedy doma obyvatelia sledujú predpoveď počasia v ktorej televízia varuje občanov pred ďalším kyslím dažďom a odporúča im nevychádzať z domu pokým neprestane pršať. Od kyslého dažďa mal muž dávno úplne zničené vlasy a podráždenú pokožku.

Zastavil sa na moste nad diaľnicou vedúcou stredom mesta. Rozhliadol sa okolo a pohlcoval tú neskutočnú veľkoleposť. Mohol sa pozrieť ktorýmkoľvek smerom no aj z najväčšej diaľky kam ešte mohol dovidieť svietili len ďalšie pouličné svetlá, neónové reklamy, týčili sa obrovské mrakodrapy nad ktorými visel závan všadeprítomného smogu. Chcel strašne kričať. Len akosi nevedel prečo. Milióny ľudí v miliónoch bytov s miliónom problémov a miliónom osudov boli nekonečne bezvýznamní z tohto miesta. Milióny z nich nikdy nestretne, milióny osudov sa nedozvie a nemajú pre neho žiadny význam. Nemajú žiadny význam pre toto mesto. Žije svojim životom, žije z nich a pre nich, no ani jeden nemá preň žiadny význam. Vyrábaj a kupuj. Moloch spoločnosti ich vysaje až na kosť a odhodí ako prázdnu plechovku. A on chcel kričať. Len akosi nevedel prečo. Aký by to malo zmysel?

Za dverami trinástej komnaty

2007-01-12T01:58:00.002+01:00

Tento krát už je tu aj trocha epiky, ale bohužial na úkor formy. A dokonca som si už po sebe aj pár krát prečítal a trocha opravil, ale na druhej strane nevznikala za takých špecifických okolností ako minule, možno to preto nebude ono. Veď posúďte sami.

Vlastne už bol neskorý večer, keď prišiel domov. Nechodil tam často. Načo aj, tá zatuchlá diera bola dobrá akurát na to aby tu občas prespal, a ešte na rozjímanie, práve tomu sa venoval v poslednej dobe čoraz častejšie. Zožieralo ho to. Nemohol prestať myslieť na to čo videl onen večer. Premietal si to v hlave znovu a znovu. Preberal si to zo všetkých strán a stále viac mu dochádzala tá strašná pravda. A pri tom stačilo tak málo, keby len nebol poslúchol toho žobráka, vôbec tam nemusel chodiť, stačilo sa otočiť a ísť domov, a na všetko zabudnúť. Ale jeho zvedavosť bola silnejšia, túžba poznať pravdu ho tam zatiahla a on nedokázal odolať. Teraz už nebolo cesty späť. Aj keby chcel, aj tak by nemohol zabudnúť, nemohol by to proste ignorovať a tváriť sa akoby sa nič nestalo. Nič už viac nebolo ako pred tým. Svet, ako ho poznal, sa mu rozplynul pred očami ako hustá hmla ktorá pomaly ustupuje a odhaľuje čo celý čas skrývala. "Čo bude ďalej?" Preblyslo mu hlavou už snáď po stý krát. Otvoril fľašu a nalial si ďalší pohárik. Sadol si do kresla a znova sa ponoril do myšlienok. Znovu myslel na ten deň.

Akoby už od rána tušil že niečo nie je v poriadku. A tie zhody náhod, ako by ho každá z nich viedla bližšie a bližšie k tomu oslepujúcemu poznaniu. Človek ktorý si prisadol v metre, žena predávajúca na rohu noviny, všetko ho to viac a viac znepokojovalo a on vôbec netušil prečo. Už keď ráno prišiel do práce, všetko bolo také isté, a pri tom v niečom iné. Nikoho si celý deň nevšímal, rovnako ako vždy, a s výnimkou niekoľkých súrnych zásielok ho aj všetci ostatní nechali na pokoji.

Po práci zašiel do metra. Niekedy sa metrom vozil po meste aj celé hodiny a sledoval ľudí ako nastupujú a vystupujú. Skúšal si predstavovať na čo asi myslia, kam asi idú a prečo. V ten večer ho upútala tvár starej ženy. Nevedel prečo, nebolo na nej nič zvláštne, nič neobvyklé. Teda nič čo by vedel pomenovať. Ale niečo ho nútilo nespustiť z nej oči. Keď na ďalšej zastávke vystúpila, zvedavosť ho celkom premohla a vybral sa za ňou. Držal si odstup, nechcel ju vyrušiť. Žena vyšla z metra a šla pozdĺž hlavnej ulice. Šla tak vznešene, ako to nikdy predtým nevidel. Ako by to ani nebola chôdza, ale vznášanie sa. V tom ho celkom striaslo. Žena nečakane prudko zabočila a stratila sa v úzkej uličke. Na opatrnosť viac nedbal a rozbehol sa za ňou. Ulička sa zdala byť prázdna. Zastal a rozhliadal sa okolo, nevedel čo má robiť ani kde ju hľadať. Vtedy zbadal ako sa oproti nemu z hmly vynorila postava. Rozbehol sa. Bol to žobrák, no skôr ako sa ho stihol čokoľvek opýtať, začul: "Nehľadáš ju, nie je dôležité kto je alebo kde, hľadáš odpoveď, prečo je dnešok taký zvláštny, prečo si tu a prečo si to ty. Presvedči sa sám." A on sa presvedčil.

"Chodba bola prázdna, lemovaná radom blikajúcich neónových svetiel. Bežal som. Bežal som ako som len vládal. Po nejakej chvíli som sa dostal k dverám. Panicky som ich otvoril a vbehol dnu. A vtedy som sa tam dostal. Ocitol som sa na tom najstrašnejšom mieste. Stačilo sa niekoľko krát rozhliadnuť po miestnosti, a všetko bolo zrazu jasné. Všetko to do seba odrazu tak hrôzostrašne zapadalo a ja som nedokázal pochopiť ako to že som si nič až doteraz nevšimol. Celý čas som to mal predsa priamo pred očami. Každý to vidí, a nikomu ešte nič nedošlo! Našiel som čo som hľadal, áno, našiel som úplne všetko. Keby som len nikdy......" Myšlienky mu v hlave plynuli ako diaľnica farieb a on ich nevedel zastaviť. A ďalší drink to len zhoršil.

Opäť si nalial. Nespomínal si už, koľkým drinkom zapil krabičky liekov, ani koľko ich ešte vypil po tom. Ale muselo to byť veľa. Mal pocit že sa stráca vo vlastnom tele. Už ho vôbec necítil. Poloprázdny pohár spadol na zem a rozbil sa. Sledoval ako sa alkohol rozlieva po podlahe a obteká jeden po druhom kúsky skla ktoré ešte pred chvíľou boli pohárom. Tešil sa, že konečne na všetko zabudne. Že už je koniec. Ako veľmi sa mýlil.

Stál som pred oknom

2007-01-12T01:49:00.004+01:00

Ja v skutočnosti poviedky vôbec nepíšem, no vlastne ja nepíšem nič. To len som bol opäť raz v takom duševnom rozpoložení, potreboval som dostať pocity von a tak som len tak začal písať. A výsledkom toho je tento lyrický zjav. Možno sa vám to bude zdať ako úplná blbosť, možno nie, neviem a práve preto to sem dávam. Preto píšte všetko čo vás bezprostredne po prečítaní napadne. Ešte som to neukazoval nikomu a vlastne aj ja sám som to po sebe čítal hádam len raz alebo dva krát. Keď tak by som ešte prípadným záujemcom mohol odporučiť hudbu z webu: narconomicon.kyberpunk.org, pri ktorej to celé vzniklo.

Túto poviedku som uverejnil na Scifi.sk 8.12.2005, bola to moja prvá poviedka uverejnená na internete. Dlhšie ležala u mňa na disku, ani neviem prečo ma vtedy napadlo ju tam dať, pretože pôvodne som ju nechcel ukazovať nikomu...

Stál som pre oknom, a rozmýšľal. Zrazu som pochopil že je všetko inak. Že všetko čomu som do vtedy veril, všetko čo som videl a počul, všetko o čom som pochyboval, všetko bolo inak. Tak ale kto som? Pýtam sa neba. A čo tu robím? Tak sám, len ja. Načo? Pýtam sa.

Letím vzduchom. Dostávam sa na miesta, kde nikto nikdy predo mnou nebol. Alebo tu boli všetci. Len ja nie. Ale idem ďalej, tento kraj poznám, často som ho videl vo snoch. A je tu ona. Má krásny biely závoj a svetlé, do chuchvalca uviazané vlasy. Niečo sa jej pýtam. Ona my odpovedá. To čo počujem ma zneistí. Som to ja? A si to ty? Nie, ale vôbec. To len pri svojej ceste vzduchom som náhodou zahliadol dve mušky, ako sa naháňajú okolo sladkej šťavy.

Opäť som vo svojej izbe. Ťukám do klávesnice, snažím sa nemyslieť na nič. Ale tie predstavy sa opakujú. Nemôžem ich vyhnať z hlavy. Čo som zažil ma zmenilo, Nikdy som to nemal zistiť. Vravím si. Ale nemyslím to tak.

Tá tvár sa mi vracia. Vynára sa z monitora a pohlcuje ma. A ja opäť snívam. Alebo bdiem? Hm, paradox. Ako to preboha ja môžem rozoznať. Prečo mám veriť tomu čo mi podstrkuje mozog, tá sústava hmoty, ktorá vznikla, a vyvinula sa na Zemi, ako mu veriť, keď v živote ani len nevidel skutočný svet. Ale ja áno.

Stál som tu. Stál som tu a rozmýšľal. Ako sa mám vyrovnať s tým, že nič z toho čo som zažil sa nikdy nestalo, že nikto koho som poznal neexistoval. Ako sa s tým mám vyrovnať. Až teraz som to pochopil. Že žijem v tom najhoršom väzení. Vo väzení bez hraníc, bez obmedzení, kde si môžem robiť čo chcem. Som uväznený vo vlastnej realite. Čo len môže byť horšie ako väzenie bez hraníc, lebo kde nie sú hranice, nieto východu.

Všetko čo vidím, všetko čo cítim je tu iba odrazom mňa samého. Ten kameň na ceste je tam len preto že ja som tak. Som ten kameň, som každý človek, vec a miesto. Som vietor, voda i vzduch. To všetko pochádza z mojej hlavy. Aký nádherný musí byť skutočný svet. Svet v ktorom sú veci aké si nedokážem predstaviť, predstavy aké moja myseľ nedokáže vytvoriť, to tu nikdy nezažijem.

Prečo píšem tento blog...

2007-01-12T01:08:00.001+01:00

Chvíľu som zvažoval, či si založiť blog alebo nie (zvažoval som aj stránky, bohužiaľ ich neviem robiť, tak z toho nejak zišlo :). Už dlhšie som pociťoval nutkanie začať sa nejakým spôsobom prejavovať na internete a tak som sa do toho pustil. Na tomto blogu by som chcel uverejňovať svoje mimoriadne zriedkavé literárny výtvory. Doteraz boli tri na servery Scifi.sk, nakoľko vlastne ani nejde o scifi a celkove som nemal s tým serverom veľmi dobré skúsenosti, rozhodol som sa vytvoriť si pre ne vlastný priestor na internete.

Frekvencia písania poviedok je u mňa viac než mizerná. Nečakám, že by sa tu malo niečo objavovať častejšie, ako niekoľko krát do roka. Ak by napriek údesnej kvalite mojich diel a ešte horšiemu aktualizovaniu tohto blogu mal oň záujem, myslím, že by bolo celkom fajn ak by ma malo pár ľudí aspoň vo svojej rss čítačke. Predsa nevidím veľký význam v tom robiť blog len pre seba a minimálnu odozvu v podobe niekoľkých komentárov by som určite ocenil. Nerátam s prevratnou návštevnosťou toho tu a ak sem bude chodiť aspoň niekto, budem to považovať za úspech ;).

K poviedkam, ktoré už boli zverejnené, priložím pôvodný komentár, ktorý som písal na Scifi.sk. Btw na margo návštevnosti tohto blogu, čo keby každý, kto toto bude čítať, k tomuto článku napísal komentár, ak si tento blog mieni pridať medzi rss zdroje? Ok ok, veď ja len tak...